v roku 2005 založil úspešný festival Viva Musica!, ktorý sa práve začal. S Matejom Drličkom sa rozprávame aj o tom, prečo si kultúra nemôže a nemá na seba zarábať a prečo odišiel z postu riaditeľa SND prvýkrát.

poďme to zobrať od súčasnosti. Včera (28. mája) sa začal festival Viva Musica! „antioperou“ Philipa Glassa Einstein on the Beach. Ja som, žiaľ, nemohol ísť. Aké to bolo?

Fenomenálne. Je to jeden z našich splnených snov. Philipa Glassa sme mali na Vive v roku 2015. Potom sme sa dlho pokúšali o Einsteina a včera sa to podarilo. Suzanne Vega, ktorá vystupuje v tomto diele ako narátorka, bola – ako to už býva pri umelcoch jej rangu – veľmi milá a pokorná. Bolo to veľmi príjemné stretnutie. Reakcie ľudí boli veľmi zaujímavé, pretože nie všetci vedeli, na čo idú. A tá 3,5-hodinová hudobná masa bola takým sociologickým experimentom. Ľudia sa postupne do nej začali vnárať a na konci boli podľa mňa všetci úplne fascinovaní.

Účinkujúci mali veľmi presnú predstavu – chceli napríklad začať hrať ešte pred príchodom ľudí. Takže keď diváci prichádzali, oni už boli na pódiu a hrali. Celý koncert hrali v civile. Režijná koncepcia je taká, že speváci a orchestrálni hráči, ktorí práve nehrajú, posedávajú na pódiu, niektorí si ľahnú, sú v rifliach, vyzujú si topánky… Ľudia, ktorí na to neboli pripravení, mali pocit, že je to ešte skúška alebo generálka. Chodili za nami, že kedy sa to začína. Hovorím: „Veď to už pol hodiny ide, to je ono.“ Takže bolo pozoruhodné sledovať nielen umelcov, ale aj divákov.

dnes som mal plný Facebook fotiek so Suzanne Vegou – ochotne sa fotila s každým, kto ju o to požiadal.

Bola veľmi milá. Rozprávali sme sa aj o situácii v USA.  Pýtal som sa, samozrejme, aj na Trumpa. Dnes sa tým politickým témam nedá úplne vyhnúť ani v umeleckých kruhoch. Pýtal som sa jej, či existuje v USA nejaká jedna osobnosť, taký „sceľovateľ“, líder umeleckej opozície. U nás to hrozne chýba. U nás nie je tá vodcovská osobnosť, za ktorou by ľudia išli. A ona povedala: Bruce Springsteen. Vedel som, že je aktívny, ale keď Suzanne Vega povie „Bruce is the leader“, tak to je výrok na tričko. Hovorila, že odpor voči Trumpovej politike je v umeleckom sektore obrovský. Ale štátna mašinéria je nezastaviteľná – vidíme to aj tu. V Amerike je to ešte násobne silnejšie. Včera som rozmýšľal, že dám verejnú výzvu: Ktorá slovenská hudobná hviezda bude naším Springsteenom?  

ako vlastne vnímaš Vivu, odkedy nie si riaditeľ? To je už pár rokov. Zmenila sa nejako DNA festivalu?  

Hej, od roku 2021, keď som dostal prácu v Národnom divadle, kvôli konfliktu záujmov. Aj tak by som ale nemal absolútne čas venovať sa tomu. Divadlo je organizmus, ktorý človeka úplne zhltne. Chvalabohu som presne vedel, komu odovzdám kormidlo. Janka Kovalčík, skvelá kultúrna manažérka, je so mnou roky rokúce, bola mojou pravou rukou. V momente, keď som vyhral konkurz do divadla, som vedel, že to odovzdám jej. Je skvelá s tabuľkami, grantmi, zmluvami. Váži slová – na rozdiel odo mňa. A má veľmi dobrý vkus. Návštevnosť festivalu pod jej vedením je 95 – 96 %, de facto vypredané.  

DNA sa mierne zmenilo – Janka má trochu iný vkus, ale výborný. Nie je to odklon, skôr prirodzená evolúcia.

BORIS NÉMETH

ako participuješ na festivale ty?  

Festival riadi agentúra, ktorú vlastním. Mám veľa projektov, takže nie som úplne aktívny, ale Viva je moje dieťa. Venujem sa jej, ale nie dramaturgicky. Janka má oveľa väčší prehľad o trendoch – chodí na veľtrhy, konferencie, showcaseové koncerty. Ja som sa riadil inštinktom a osobnými kontaktmi, ona cielene hľadá nové veci.  

einstein on the Beach ma prekvapil, je to vysoko artová vec. Viva bola pre mňa vždy taká popularizačná a toto je v dobrom čistá intelektuálčina.  

My sme mali aj predtým odvážne počiny. Cieľ je ale stále rovnaký: letný festival, ktorý prináša iné pohľady na klasiku, odklon od toho, čo ponúka filharmónia či rozhlasový orchester. Uvoľnenejšie, prístupnejšie, ale kvalitné. Popularizácia je súčasťou nášho étosu od začiatku.

vy ste vlastne priniesli klasickú hudbu do organizmu mesta.  

Áno, to bol cieľ.  Nie elitárstvo, ale hudba v meste. Inšpiroval som sa Francúzskom, kde som pôsobil osem rokov – tam sa klasika v lete neberie príliš vážne a hudba neberie vážne ani samú seba. Špičkoví hudobníci si zahrajú Piazzollu, filmovú hudbu, oddychovú hudbu. To som chcel priniesť sem. Myslím, že sa nám podarilo nájsť rukopis: kvalita, premiéry, uspokojiť náročného diváka, ale otvoriť dvere aj novým.

stretol si sa aj s pohľadom, že ste komerčáci?  

Áno, počúvam to. Ale ja nemám rád elitárov.  Som vyštudovaný hudobník, milujem Mahlera, Schuberta, náročnú klasiku. Stretávam sa ale aj s ľuďmi, ktorí potrebujú introdukciu do tohto sveta. Je elitárske myslieť si, že 40-ročný človek, ktorý nikdy nebol na klasike, si to musí zamilovať. Nemusí. Musíme mu pomôcť. Ani dieťaťu nedáte čítať Kafku. Napríklad Janoškovci. Sú komerční? Možno. Ale sú virtuózni, inteligentní, majú prehľad. Rozhodli sa prinášať zábavu – a to je v poriadku. 

skončil si s rozbehnutou kariérou klarinetistu, lebo sa ti zlomil predný zub a potom to už so žiadnou protézou nebolo také ako predtým.

Áno. Pre dychára je kúsoček na zube ako pre niekoho iného pol metra z ruky. Bol som klarinetista na plný úväzok, mojím snom bolo dostať sa do „ačkového“ orchestra – Orchestra de Paris alebo nejakého špičkového nemeckého orchestra. Dostal som sa do finále konkurzu v Bayerische Staatsoper – a práve v skúšobnej dobe sa mi zlomil ten zub. Chodil som k zubárom, oni mi to všelijako zabrusovali, upravovali, ale už to nebolo ono. Keby som mal odliatok toho zuba, kým sa zlomil, tak by mi možno urobili taký istý, ale nemal som. Po roku trápenia som to zavesil na klinec. Ešte som si potom zahral Schubertovho Pastiera na skale s mojou partnerkou Adrianou Kučerovou – to som musel dva mesiace cvičiť, aby som sa jej aspoň čiastočne vyrovnal. Potom som nehral roky. Nedávno ma ale Matúš Vallo vyhecoval – zahral som jednu pieseň so skupinou Para. To ma nestresuje. Brahmsov kvintet by bol iný level.

mal si depresie, keď sa ti takto radikálne zmenil život?  

Nie. Som bojovný typ. Bolo to ťažké obdobie, ale necítil som nejaké depresie. Bola to skôr skúška. Vedel som, že už nikdy by som nemal z klarinetu takú radosť ako predtým a potreboval som sa s tým nástrojom rozísť. 

vedel si, že tvoja cesta bude kultúrny manažment?  

Nie. Už pred úrazom som ale organizoval prvý ročník festivalu Hudobné záhrady.   Chcel som sem priniesť francúzsky letný esprit. Na prvom ročníku som ešte hral. Páčilo sa mi zahrať si na vlastnom festivale, ako to robí Jožko Lupták. Po úraze som si povedal: Manažovanie ma baví, idem do toho. Krátko po návrate na Slovensko som sa uchádzal o pozíciu riaditeľa Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a dostal som ju.