Roger Griffin: Všetko, čo potrebujeme, je láska

veľa píšete a hovoríte o fašizme. Nielen o jeho histórii, ale aj o jeho súčasnosti. Prišli ste s jednou zaujímavou definíciou fašizmu – a tu použijem váš výraz, je to palingenetická definícia a hovorí, že fašizmus je ultraradikálna forma nacionalizmu, ktorá nie je kontrarevolučná, ale má práve revolučné aspekty. O čo ide?

To slovo „palingenetická“ som si musel trochu prispôsobiť, ale vysvetlím, prečo. Keď som sa začal zaoberať štúdiom fašizmu, existovali dve školy uvažovania. Jedna bola marxistická – ak ste vtedy žili v sovietskej zóne, tak ste sa od marxistov dozvedali, že fašizmus je istá forma neskorého kapitalizmu, kontrarevolučná, antirevolučná, vytvorená kapitalistami proti socializmu. Bolo to pomerne konzistentné vysvetlenie a sčasti aj pravdivé. Ale nemarxisti nemali akceptovanú akademickú definíciu fašizmu, hoci sa o ňu niektorí uznávaní ľudia usilovali. V rámci štúdia fašizmu som, samozrejme, čítal fašistických autorov a tí vedeli, čo je fašizmus. A tak som vytvoril definíciu fašizmu na základe toho, čo o ňom hovorili oni sami – boli to rozliční fašisti, Mussolini, v Anglicku Mosley, v Rumunsku Codreanu, každý bol iný, ale spájalo ich presvedčenie, že ich národ je v ohrození. Liberálnu demokraciu pokladali za neudržateľnú, za projekt, ktorý v prvej svetovej vojne aj po nej zlyhal, a komunizmus pokladali za záhubu. Usúdili, že nejaké riešenie musí existovať, a to riešenie sa im ponúklo z prvej svetovej vojny.

aké riešenie to bolo?

Prvá svetová vojna bola pre nich akýmsi zjavením – ukázala totiž, že istá časť populácie národa je ochotná zomrieť pre vlasť. Mladí, zapálení, odhodlaní muži. Fašisti sa nazdávali, že keby túto ich vlasteneckú a hrdinskú energiu dokázali, takpovediac, vpraviť do žíl národa a preniesť ju z armády do celej spoločnosti, spraviť z nej základnú cnosť spoločnosti, tak by sa národ mohol znovuzrodiť. Zachrániť sa pred chaosom. Zachrániť sa pred komunizmom. Toto chceli Mussolini aj Hitler, aj Mosley, hoci v iných veciach si nerozumeli. Chceli národné znovuzrodenie. Narazil som na staré slovo palingenesis, čo znamená zmŕtvychvstanie Krista. A používa sa aj v biológii na označenie regenerácie organizmov. Takže som si trošku prispôsobil slovo palingenetický – a je to fašizmus ako forma ultranacionalizmu, antiliberálny nacionalizmus, ale pozor, nie je výhradne hyperkonzervatívny. Je to mladá forma nacionalizmu, orientovaná na zrod a rast, nie na konzervovanie.

túto definíciu považujete za stále platnú?

Stále je funkčná. Netvrdím, že môže existovať všeplatná a jediná definícia fašizmu, ale môže existovať užitočná definícia fašizmu a táto ňou podľa mňa je. Umožňuje totiž analyzovať aj to, čo sa s fašizmom stalo po roku 1945. Jeho vojenská porážka a obnaženie hrôz fašizmu, Auschwitz, dopady vojny, vyše 70 miliónov mŕtvych civilistov, to všetko tak šokovalo ľudí, že fašizmus nemohol pokračovať v tej forme ako predtým. Musel zmutovať. A zmutoval na intelektuálny fašizmus, v tejto podobe si fašisti vytvárali malé bunky. Ďalším prejavom fašizmu sa stali teroristické útoky. Breivik v Nórsku, Tarrant na Novom Zélande. Po roku 1945 si fašizmus musel nájsť nové pôsobiská v demokratických spoločnostiach a tu sa stali významnými intelektuáli: Alain de Benoist vo Francúzsku, Julius Evola v Taliansku. Ich pôsobenie je stále silné, ale sú to intelektuálne body sily, nie široké ľudové hnutie, hoci sa zároveň vždy napája na široké a hlboké tradície v jednotlivých krajinách. Napríklad keď vo Francúzsku prišli nacisti, napojili sa na tamojšiu tradíciu antirepublikanizmu, katolíckeho antisemitizmu, ako sa odrážal v Dreyfusovej afére a podobne. Takže režim vo Vichy, kolaborantský režim, sa tam sformoval pod nacistickým velením ako antiliberálny, antidemokratický a antisemitský. Nie čisto fašistický. Po druhej svetovej vojne v týchto hlbokých tradíciách pokračoval Jean-Marie Le Pen. Mentálne bol súčasťou kolaborantského režimu z Vichy, živil nostalgiu za ním, najmä po tom, čo Francúzi prehrali alžírsku vojnu.