žijeme v dobe, keď nás všeličo nahnevá i poteší, ale často nám unikajú podstatnejšie trendy, ktoré rozhodnú o tom, ako tu budeme žiť. Preto sme sa rozhodli v rámci iniciatívy „.týždeň vie zmeniť veľa“ pomenúvať práve tieto trendy a podstatné veci, aby sme vedeli, čo s nimi robiť. Všade na svete patrí k podstatným témam stav ekonomiky – ako sa darí firmám, štátnemu rozpočtu a verejným financiám. Lebo práve to rozhodne o tom, ako budeme reálne žiť o rok, dva, tri či päť rokov. Nedávno sme Ivana Mikloša pýtali, či Slovensko smeruje ku gréckej ceste, a on odpovedal, že my už na gréckej ceste sme. To bolo prekvapujúce, lebo grécke problémy boli obrovské. Riešila ich celá Európa a dramaticky zasiahli do života bežných ľudí, kým sa z toho krajina aspoň trochu dostala. Hosťom je preto predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Ján Tóth. Tak ako, sme už na gréckej ceste?

Ak by sme odteraz nerobili nič aktívne, trendy vo verejných financiách sú natoľko neudržateľné, že jednoznačne áno. Ukázali sme to aj v najnovšej správe o dlhodobej udržateľnosti, kde sme modelovali vývoj na ďalších 50 rokov. Čisto ako aritmetické cvičenie – v realite by to nikdy nenastalo – sme sa dostali k dlhu na úrovni vyše 400 percent HDP. Samozrejme, taký dlh by sme si nikdy nemohli dovoliť, pretože finančné trhy by nás prestali financovať.

ak by sme odteraz neurobili žiadne ozdravné opatrenia, príde osud Grécka, teda faktický krach štátu. Lenže v tej vete je zároveň aj nádej, že azda niečo urobíme. A tu je problém: o rok a pol sú voľby. A to je v politickom cykle zvyčajne čas, keď sa nešetrí, ale rozhadzuje. Má teda Rada pre rozpočtovú zodpovednosť – a jej predseda – nádej, že na Slovensku to teraz bude inak?

No aspoň z niekoľkoročného hľadiska áno. Verejné financie máme v naozaj zlom stave. My pracujeme s troma pásmami rizika – nízkym, stredným a vysokým – a už niekoľko rokov sme v pásme vysokého rizika. Teda ak nespravíme ozdravné opatrenia, máme prakticky garanciu, že skrachujeme. Aj preto ten indikátor hovorí, že by sme mali ozdraviť verejné financie približne o 8 miliárd eur.

opakujem, čaká nás rok a pol volebnej kampane, čo v politike zvyčajne znamená utrácanie nad pomery. Vy síce vláde radíte, aby to nerobila, ale myslíte si, že vás poslúchne?

Ak neposlúchne táto vláda, o to väčší problém bude mať tá budúca. Táto vláda zverejnila materiál, kde hovorí, aký deficit plánuje vo volebnom roku. Trochu to priblížim. Ich hlavný cieľ vo verejných financiách bol stabilizovať dlh. Dlh nám rastie a oni chceli do konca volebného obdobia dosiahnuť deficit, ktorý by aspoň zastavil jeho ďalší rast – už, samozrejme, na vyššej úrovni. My sme už nad hranicou 60 percent HDP, čo je limit v rámci EÚ – sme na tzv. trestnej lavici rozpočtových hriešnikov. Momentálne sme na úrovni asi 61 percent. Pôvodný cieľ vlády bol dostať deficit pod 3 percentá HDP. V minulosti to stačilo na stabilizáciu dlhu. Lenže my sme si konsolidačnými opatreniami poškodili ekonomiku a dnes by bolo treba ísť nižšie, približne na 2,4 percenta. Ale povedzme, že cieľ boli 3 percentá. Nedávno si ho vláda kvôli horšiemu externému prostrediu uvoľnila na 3,5 percenta HDP. A teraz ho posunula ešte vyššie – na 4,2 percenta HDP. Pre predstavu: oproti pôvodným 3 percentám je to uvoľnenie asi o 1,8 miliardy eur. A my hovoríme, že aj na dosiahnutie tých 4,2 percenta budú potrebné opatrenia za približne miliardu eur.

čiže aj na ten uvoľnenejší cieľ treba šetriť?

Áno. Lebo bez opatrení by deficit kvôli zlým trendom vo verejných financiách smeroval takmer k 5 percentám HDP. Čiže aj keby sa dosiahol deficit 4,2 percenta, dlh by ďalej rástol. A to znamená, že vláda už dnes de facto nesplní svoj hlavný cieľ – stabilizovať dlh. Budúcej vláde tak odovzdá verejné financie v stave, keď dlh bude ďalej narastať, pokiaľ neprídu ďalšie ozdravné opatrenia.

kedysi malo Slovensko vysoký rast HDP a zároveň znižovalo dlh. Vtedy sa tomu hovorilo reformy. Robili sa zmeny, ktoré uvoľnili ruky podnikateľom a firmám, ekonomika rástla, rástli platy, krajina napredovala. Slovensku sa hovorilo európsky tiger, to trvalo päť, šesť, sedem rokov – koniec 90. a začiatok nultých rokov. Dnes sme v opačnej situácii. Ekonomika nerastie, dlh rastie, zadlžujeme ďalšie generácie. Ako sme sa z krajiny, ktorá bola vzorom, stali krajinou v obrovských problémoch?

V období veľkého rastu sme robili reformy. Rast ekonomiky bol šesť a viac percent. Potom sme ich zrazu prestali robiť. Zmenila sa politická garnitúra a pár rokov sme ešte žili z dobehu tých reforiem. Ale potom sme začali zaostávať. A keďže reformy sa prakticky prestali robiť – s výnimkou niektorých zmien v rámci Plánu obnovy, ktoré pripravila predchádzajúca vláda –, tak sme stagnovali. Niekedy sme dokonca robili deformy, teda zhoršovali veci, ktoré fungovali: napríklad dôchodkový systém. Tak sme sa zastavili a ostatní nás začali predbiehať. To zastavenie trvá vyše desať rokov. 

vo verejnej diskusii riešime témy okolo demokracie, inštitúcií, uneseného štátu, právneho štátu či trestného zákona. Dôležité veci. Ale 15 rokov si podkopávame samu podstatu tohto štátu bez nejakej veľkej pozornosti. Ty máš za tých 15 rokov pocit, že sme bili na poplach?

Myslím si, že sa o tom hovorilo. Možno ten začiatok tým, že ešte doznievali reformy a ekonomike sa stále darilo, bol menej viditeľný. Ale ostatné krajiny sa postupne približovali a predbiehali nás a to bolo vidieť až s určitým oneskorením. Ale myslím si, že už niekoľko rokov existuje v spoločnosti konsenzus, že zaostávame.

konsenzus asi je, ale počuť tu aj silné hlasy, ktoré by verejnosť vnímala tak, že pozor, v ekonomike sa deje niečo zlé?

Tak dúfam, že vo verejných financiách áno.

myslíš Radu pre rozpočtovú zodpovednosť?

Áno, a niekedy aj Národnú banku či Najvyšší kontrolný úrad. To je naša úloha. A preto nás politici väčšinou nemajú radi – lebo na tieto veci upozorňujeme. Každoročne vydávame správu o dlhodobej udržateľnosti verejných financií a upozorňujeme na to, že sme vo vysokom riziku a na neudržateľnej trajektórii.

z názvu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť vyplýva, že vašou úlohou je tlačiť spoločnosť – a najmä politikov – k rozpočtovej zodpovednosti. A keďže sa tu posledných 15 rokov správame rozpočtovo nezodpovedne, plní si Rada povinnosť?

Čo sa týka verejných financií, tam je situácia trochu posunutá v čase. Ešte doznievali reformy a zároveň sa aktívne znižoval deficit. Napríklad v rokoch 2015, 2016 a 2017 sme mali nízke riziko dlhodobej neudržateľnosti. Po finančnej kríze totiž veľké svetové šoky automaticky znamenajú zhoršenie verejných financií. Po veľkej finančnej kríze sme mali verejné financie v najhoršom stave v histórii nášho merania. Horšom než dnes. Ale vtedy existoval veľký konsenzus, že je to obrovský problém. Aj preto sa prijal ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý dnes politici porušujú – a aj na to upozorňujeme. A založila sa Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Radičovej vláda s Ivanom Miklošom ako ministrom financií, neskôr Ficova vláda s Kažimírom dostali verejné financie z vysokého rizika do nízkeho rizika. Na začiatku to bolo výrazným znižovaním deficitu.

„Najväčšia facka pre verejné financie bola destabilizácia dôchodkového systému, cez poslanecký návrh, ktorého spolupredkladateľom bol pán Kamenický.“

aj pod vaším tlakom?

My môžeme len hovoriť. Nemáme žiadnu právomoc čokoľvek rozhodnúť. A paradoxne, súčasný minister financií sa s nami ani raz bilaterálne nestretol, čo sa v minulosti nikdy nestalo. Ale Radičovej vláda veľmi rýchlo znížila deficit. A potom Ficova vláda s Kažimírom implementovala dôchodkovú reformu pripravenú ešte vládou Ivety Radičovej. Zrazu sme mali verejné financie opravené natoľko, že sme sa dostali do nízkeho rizika. Pomohol aj doznievajúci ekonomický rast z predchádzajúcich reforiem. OECD v roku 2018 konštatovala, že Slovensko je veľmi dobre pripravené na zlú demografiu, ktorá nás čaká – a hneď rok nato sme si to celé pokazili. Kľúčový bol rok 2019. Graf dlhodobej udržateľnosti má tri zóny. Nízke riziko znamená, že na úplné ozdravenie verejných financií na najbližších 50 rokov treba opatrenia do 1 % HDP. Potom je stredné riziko – od 1 do 5 % HDP. A nad 5 % HDP je už vysoké riziko. To znamená, že ak treba opatrenia nad úrovňou 5 % HDP, aby sa verejné financie stabilizovali tak, že ani o 50 rokov nebude dlh vyšší než bezpečná hranica 50 % HDP, ide o vysoké riziko. V roku 2011 sme mali po finančnej kríze najviac neudržateľné verejné financie. A prišlo výrazné znižovanie deficitov a dôchodková reforma: automatické nastavenie veku odchodu do dôchodku podľa toho, ako sa mení stredná dĺžka života. A práve to finančne stabilizovalo dôchodkový systém. A ten je z dlhodobého hľadiska úplne kľúčový.

v roku 2019 sme absolvovali strašný skok. 

Brutálny. Dokonca keby sme to zobrali až do februára, teda do volieb, keď ešte naplno neprepukla pandémia – tá prišla až od marca a už za ďalšej vlády –, tak je to skok o 3,6 % HDP.