skorá popularita vie byť veľmi toxická, ale Lenka úspešne prekonala nástrahy 90. rokov, aby začala svoju sólovú dráhu, ktorú charakterizuje tvorivá premena: od pop-rockových začiatkov k hlboko introspektívnej a žánrovo neuchopiteľnej hudbe, ktorá je experimentálna, ale nikdy neopúšťa poslucháča nejakými úletmi do nepochopiteľna. Jej dráha je zároveň príbehom osobnej emancipácie, kde autenticita a vnútorná disciplína postupne nahradili komerčné očakávania.

podľa vašej hudby ste veľmi senzitívna osobnosť, veci prežívate intenzívne. Ako sa vám v žije v súčasnom svete?  

Myslím, že človek si od malička buduje určitú rezistenciu aj citlivosť. V puberte som to všetko obrátila proti sebe, ale hudba bola vždy priestor, ktorý mi zachraňoval život. Bola to terapia, východisko zo situácií. Dnes sa mi žije čoraz lepšie. Naozaj. Keď som sa spätne pozerala na svoje staršie obdobia a počúvala svoju hudbu, vracalo ma to do pocitov, ktoré som prežívala. A hovorila som si, že je škoda, že som si viac neverila – tie veci boli autentické, ale ja som tomu neverila. Vyrastali sme v rôznych rodinných stereotypoch, a to je celoživotný boj. Pre mňa je to veľká téma – rozbíjanie stereotypov a dogiem je ako čistiť „rodinnú rieku“, aby bola pre ďalšie generácie čistejšia. Samozrejme, že aj keď sa cítim lepšie, znepokojuje ma, čo sa deje vo svete. Stále dúfam v láskavejší dialóg a verím v mladú generáciu.

vaša hudobná kariéra prudko odštartovala pred viac ako dvadsiatimi rokmi skupinami Sluníčko a Pusa (s Davidom Kollerom), s Luciou ste sa stali slávnou a vaše sólové albumy sú dokumentmi o neustálom napredovaní a hľadaní nových ciest. Keď som počúval vaše prvé kapely, uvedomil som si, aká je to zrelá hudba a ako nebezpečne jednoduché bolo zotrvať v stereotypoch ako mnohí iní. 

Sluníčko bol taký divný bigbeat, trochu androš (underground, pozn. aut.). Boli tam vplyvy grunge, Nirvany. V Puse to už bol crossover, viac rock, pop-rock. Počúvali sme King Crimson, David (Koller) mal rád Lennyho Kravitza. Prichádzala som z tvrdšej scény, ale zároveň si pamätám, že v štrnástich rokoch som dostala kazetu – na jednej strane Laurie Anderson, na druhej Dead Can Dance. Nevedela som, čo to je, ale veľmi ma to ovplyvnilo. Rezonovalo to s mojou vnútornou hudobnou krajinou.

ako ste sa dostali k spolupráci so skupinou Lucie?  

V roku 1994 sme so skupinou Sluníčko vyhrali na súťaži Marlboro Rock In, kde bol v porote David Koller. Prizvali ma na vokály do skladby Amerika, potom Sen, nasledovalo turné. Tri roky som bola vokalistkou a druhou gitaristkou Lucie.  

prvý sólový album bol vlastne nový začiatok, nie? 

Áno, bol to bod nula. S Pusou sme hrali v 90. rokoch a tie boli divoké, prepadla som sa do sebadeštrukčného módu. Nevedela som si rady s nejakými vecami a vymklo sa mi to z rúk. Čiže nový začiatok. Nadviazala som na rozrobené nevydané veci pre Pusu a poprosila som Davida, či by mi to nesprodukoval ako sólovku. Oslovila som nejakých ľudí a hľadala som sa. Vtedy vo vydavateľstve Universal išli po rádiových singloch a v tom systéme som sa necítila doma. Až po jednej a pol platni som si začala presadzovať vlastné veci a začalo mi byť jasné, čo chcem. 

ale ten prvý album je veľmi dobrý, sú to kvalitne napísané veci, silné refrény...

Áno, sú to dobré pesničky, ale hovorím o vtedajšom pocite. Ako som teraz pripravovala výberovku, hovorila som si, že je škoda, že som nebola sebaistejšia. 

vo vašej hudbe je prítomný folklór – samozrejme, že v spolupráci s Čechomorom, ale aj v sólových albumoch. Kde sa zobral vo vašom živote?

Skôr folk než folklór. S mamou a bratom sme mali rodinnú kapelu od mojich 9-10 rokov. Zhudobňovali sme básničky. Brat používal otvorené ladenia a učila som sa od neho, mal špecifickú melodiku – veľa som z toho nasala a bolo to inšpiratívne.