knihu hejtovaňja som len začal čítať, čiže zatiaľ nemám celkový prehľad, ale už na začiatku som narazil na zaujímavé literárne útvary, napríklad čet štúrovcov. Ako by si ich nazval ty? 

Ja to nazývam poviedky – sú párstranové, zámerne je každá písaná iným štýlom jazyka. V úvode a v závere sú internetové komunikácie. Úvodná, Keby štúrovci mali internet, je v štúrovčine – Ľudevít, Hurban, Janko Kráľ a iní četujú a hádajú sa, ako dnešní živí ľudia, lebo aj tí naši buditelia, z ktorých sme narobili modly, boli predsa z mäsa a akostí. Potom je tam text na spôsob Dobšinského prostonárodných povestí, na ktorých som vyrastal. A ďalej sú v knihe osobnosti, ktorým sa posledných 20 – 30 rokov venujem v divadle:  Štefánik, Tiso, Husák, Dubček. A je tam aj „zápisnica“ komisie, ktorá sa rozhoduje, či môže byť Izabela Textorisová, prvá slovenská botanička, prijatá do panteónu nesmrteľných. Okrem veľkých osobností a veľkých dejín sú tam ale aj „nounejmovia“, my malí ľudia, so svojimi malými dejinami. 20 divných poviedok s divným humorom do divnej doby.

keď sa bavíme o tých historických alúziách, práca s historickými témami bola v GUnaGU prítomná od začiatku. Prvá vaša hra, Vestpoketka z roku 1985, bola odkazom na Voskovca a Wericha a odvtedy ste plní (pop)kultúrnych odkazov.

S Ivanom Mizerom sme si v našej prvotine robili prču zo socialistického realizmu. Ivan hral na klavíri dobové piesne, pretože už vtedy sme pochopili, že väčšiu hovadnosť než budovateľské častušky nemožno skomponovať, a preto je potrebné zaspievať ich v origináli. Druhá hra sa volala Osídla mladého muža a bola o prvorepublikovej Bratislave 20. rokov. Naša generácia si to obdobie idealizovala ako oázu demokracie. Všetci sme na prvú republiku pozerali s ťažkou nostalgiou, určite aj veľmi nekriticky. Čiže od začiatku som sa rád pozeral cez plece do minulosti.

ale nehľadíš len na atmosféru doby, ale aj na konkrétne osobnosti – Ginsberg, Husák… 

Začalo to s Divadlom Aréna. Juraj Kukura si niekde prečítal rozhovor so mnou – vtedy sa hral môj Hypermarket v pražskom Národnom divadle – a zavolal mi, že chce so mnou spolupracovať. Ja som za ním prišiel nadšený, že mám výborný nápad – urobíme Andyho Warhola. A Kukura povedal: „Pán Klimáček, ja vás chcem osloviť na Husáka.“ Zvuk mojej padajúcej sánky bolo počuť doďaleka. Lebo slovenský dramatik sa nezobúdza s radosťou, že „juj, dnes idem písať o Husákovi“. To bolo pekelne ťažké zadanie. Ale povedal som si – skúsim to. Keď sa nepodarí, tak to prinajhoršom nebudú hrať. Hra Dr. Gustáv Husák – väzeň prezidentov, prezident väzňov bola moja prvá veľká historická hra.

neviem si predstaviť nudnejšiu postavu na biografiu ako on.

Pozor, veď jeho život je čistokrvná antická dráma! Zrádzal a bol zrádzaný. Zapálený salónny komunista, ktorý si cez povstanie ani nemusel zašpiniť topánky, ale potom stál na čele februára 1948 na Slovensku. U nás bol komunistický puč o týždeň skôr než v Prahe vďaka Husákovi. A tento najvernejší z verných sa dostal do basy, kam ho posadili vlastní súdruhovia, a tam ho aj mučili. Citujem: „Bol som na kozí chlp od šibenice.“ Čiže ten obrovský „veletoč“ – top komunista, mučený komunistami a pozor, teraz príde tá antika, opäť prepustený a rehabilitovaný komunista, ktorý znormalizuje celú krajinu, lebo „neexistujú chyby komunizmu, len chyby ľudí“?! To je antická tragédia ako bič. 

bol tam aj zbor?

Áno, pionieri. Obrovský spevácky zbor pionierov. 

čo ti to dalo?

Dokázal som sa na „prezidenta zapomění“, ako ho označil Milan Kundera, pozrieť analyticky a nielen očami človeka, ktorý v tom režime žil a nenávidel ho. 

protipólom Husáka je Allen Ginsberg. Hra Ginsberg v Bratislave bola vyslovene založená na bádaní v dokumentoch.

Predstavenie bolo inšpirované jeho párdňovou návštevou v našom meste v 1965. V Prahe bol oveľa dlhšie, tam bol kráľom majálesu, potom ho komunisti vyhodili. Stretol som sa s Ivanom Štrpkom, porozprával mi peripetie. V Divadle na Korze mal Ginsberg čítačku – pôvodne s Osamelými bežcami, ale súdruhovia to zakázali, tak čítal sám. Tuším Slnečnicovú sútru.

Dostal som kontakt na Ústav pre výskum totalitných režimov v Prahe. Požiadal som ich, či nájdu Ginsbergov spis. Pol roka nič. Potom mi prišlo, že sa našiel. V študovni som dostal mikrofiš – negatív s rozmerom asi 10 x 15 centimetrov, kde bolo v ohromnom zmenšení asi 50 strán spisu na Allena Ginsberga. Zväčšili mi to, dovolili mi urobiť kópiu a publikovať ju v obmedzenom náklade ako súčasť predstavenia.