počúvame veľa zlých správ. Začala sa ďalšia vojna, dôsledkom sú vyššie ceny benzínu a nafty po celom svete a celková neistota. Na Slovensku sa tiež obávame, či ideme gréckou cestou – či budú ohrozené dôchodky, sociálne služby a celé fungovanie štátu. A tak som si zavolal človeka, ktorý už raz riešil podobnú situáciu a urobil zo Slovenska vzor, ako sa z negatívneho výhľadu dostať k pozitívnym správam. Ivana Mikloša sa na úvod spýtam – je to až také vážne, že ak niečo nezmeníme, tak ideme gréckou cestou? Podotýkam, že to hovoria nielen opoziční politici, ale aj vládni úradníci.

Bez pochýb sme na gréckej ceste. V tom zmysle, že ak budeme pokračovať takýmto spôsobom a smerom – mimochodom, slovo „smerom“ je v tomto kontexte dosť príznačné –, tak skôr alebo neskôr skončíme ako Grécko. Teda v platobnej neschopnosti. Inak, v Grécku to nakoniec skončilo tak, že platy v štátnom a verejnom sektore a dôchodky sa znižovali o 20, 25, niekde až o 30 percent. To, že sme na tejto ceste, už netvrdia len kritici vlády a opoziční ekonómovia, ale aj nezávislí analytici, dokonca aj inštitúcie, ktoré sú verejné, nezávislé alebo majú vzťah k vláde. Sme na tej ceste, ale myslím si, že sa z nej ešte stále dá zísť.

sme v stave, že nerastie ekonomika, že zo Slovenska odchádzajú aj veľké zahraničné firmy, odchádzajú mladí ľudia, ktorí by mohli ekonomiku potiahnuť. Ako sme sa do tohto stavu dostali? Súčasná vláda tvrdí, že to bolo vinou predošlej vlády. Podľa iných hodnotení je to ale dôsledok tejto vlády – nielen posledných dvoch či troch rokov, ale posledných dvanástich rokov. 

Poviem to ešte trochu inak. My sa postupne do tohto stavu dostávame nie posledné štyri roky ani posledných šesť rokov, ani nie posledných dvanásť rokov, ale posledných dvadsať rokov. Teraz sme v roku 2026. Robert Fico prvýkrát nastúpil k moci v polovici roku 2006. Čiže o niekoľko mesiacov to bude dvadsať rokov od času, keď začal vládnuť. A zásadný problém je v tom, čo sa dialo počas týchto dvadsať rokov. Ja ich nazývam érou Roberta Fica, hoci nevládol celý čas, ale tie prestávky v jeho vládnutí boli príliš krátke a zhodou okolností boli v čase, keď neficovské, dokonca protificovské vlády vládli vo veľmi ťažkých vonkajších podmienkach. Radičovej vláda vládla menej ako dva roky. A hneď po globálnej finančnej kríze – v roku 2009 slovenská ekonomika výrazne poklesla a výrazne narástli deficity verejných financií. Okrem Poľska vtedy poklesla každá európska ekonomika, dokonca aj globálna ekonomika. A museli sme verejné financie ozdravovať. Potom prišiel rok 2012 a znovu dobré časy. Robert Fico teda začal vládnuť v roku 2006, v nepredstaviteľne dobrých časoch, aj vďaka svetovej konjunktúre, ale ešte viac vďaka tomu, že zdedil po dvoch Dzurindových vládach rozbehnutú ekonomiku s rekordnými rastami – najvyššími v Európe a jednými z najvyšších na svete. Potom prišla v roku 2009 prvá prestávka v jeho vládnutí, Radičovej vláda. Vládla krátko, v ťažkých časoch a mala aj vnútorné problémy. A makroekonomika je obrovský kolos, ktorý má veľkú zotrvačnosť. Takže Radičovej vláda nedokázala zvrátiť negatívny vývoj. Medzi Ficovým obdobím boli tri iné vlády, ale spolu vládli menej ako tri roky. Zároveň sme mali pandémiu, vojnu na Ukrajine, energetickú krízu – a ešte Matoviča a s ním spojené vnútorné konflikty. Čiže ani vtedy nedošlo k zásadnému obratu. A kľúčové je, že dvadsať rokov tu máme éru Roberta Fica. Je to éra politiky nezodpovednej, nekompetentnej, populistickej – rozdávania istôt. Veľmi dobrá politika z hľadiska udržania moci a populizmu, ale absolútne neschopná zlepšovať fungovanie systému – ekonomiky, inštitúcií, konkurencieschopnosti. A ten výsledok sa nabaľoval. Dvadsať rokov je strašne dlhá doba. Vo väčšine ostatných krajín vlády konali zodpovednejšie a kompetentnejšie – síce sa striedali, ale v zásade konali vo verejnom záujme, zlepšovali fungovanie inštitúcií, verejnej správy, verejných služieb a konkurencieschopnosti. U nás sa postupne vytrácal efekt Dzurindových reforiem. My sme ešte približne do rokov 2012 – 2013 dobiehali Českú republiku.