košice (a aj Prešov) priamo oplývajú medzižánrovými osobnosťami a Andrej patrí medzi neprehliadnuteľné hlasy. Aktuálne sa dostal po žiackej nominácii do finále ceny Učiteľská osobnosť Slovenska – medzi 15 najlepších.
keď som ťa pred rokmi prvýkrát zaznamenal na Facebooku, robil si zábavné historické testy, ktoré odrážali tvoj zmysel pre humor, ale aj obrovský rozhľad. Ako to bolo, že si sa v mladom veku dostal do histórie tak hlboko?
Hej, ja celkovo využívam svoju facebookovú stenu na satiru všetkého druhu a rôznych intelektuálnych úrovní. Veľa ľudí ma za to nahlas hejtuje, ale stále je tu dosť takých, ktorých to baví. Som rád, že si to pamätáš takto pozitívne.
Mám pocit, že história je jedna z vecí, ktoré ma zaujímali celý život. Prvé knižky, ktoré som ako päť alebo šesťročný čítal, boli mytológie a povesti. Môj dedo, ktorý ma často strážil, mal vždy pustené dokumenty, plus jeho byt bol plný atlasov a encyklopédií. Potom prišiel základnoškolský dejepis, na ktorý mám veľmi dobré spomienky vďaka učiteľke. A potom prišiel neobmedzený prístup na internet a moja hyperfixácia už nepoznala hraníc. Následne som na gympli dostal opäť skvelého učiteľa dejepisu a ten už moje profilovanie len zavŕšil. Pri rozhodovaní o vysokej škole som veľa iných možností nezvažoval.
Nepovedal by som však, že som sa dostal nejako neobvykle hlboko. Skôr mám solídny všeobecný rozhľad a množstvo informácií, pretože patrím k ľuďom, ktorým stačí raz si niečo prečítať a budú si to pamätať do konca života. Najmä ak ide o encyklopedické informácie, totálne nepoužiteľné pre každodenné potreby. Ha-ha.
bakalára z histórie si získal v Anglicku, na ktorom nenechávaš ani niť suchú. Čo ti prekáža na Británii a čo ti, naopak, dala?
Ha-ha, toto som už celkom vytesnil. Britániu som opustil pred ôsmimi rokmi, už sa moja silná averzia proti ostrovanom trošku uvoľnila. Študoval som tam v rokoch 2015 – 2018 a naozaj mám otrasné spomienky na toto obdobie. Podotýkam, že toto sú len moje osobné dojmy a pocity. Briti mi pripadajú extrémne arogantní a povýšeneckí. Niekedy som filozofoval, že to bude nejaká spoločná črta bývalých imperiálnych veľmocí, lebo rovnaký dojem mám aj z Rakúšanov a Rusov. Nie sú takí otvorení a priami ako ľudia, na ktorých som bol dovtedy zvyknutý, takže bolo pre mňa veľmi ťažké nadviazať vzťahy. Spätne sa však zamýšľam aj nad tým, že ja som zase hlučný, nekladiem si servítku pred ústa a ľudia o mne väčšinou povedia, že som príliš intenzívny (alebo niečo expresívne), takže v kombinácii so slovanským priezviskom a mojím nie úplne prehliadnuteľným vzhľadom sa retrospektívne tým Anglánom ani veľmi nečudujem, že sa so mnou nechceli baviť.
Zároveň som sa tam cítil ako v base. Všade boli kamery, ploty, zákazy, policajti, SBS-kári. Na všetko treba licencie a povolenia. Predtým som bol zvyknutý chodiť na výlety, spať pod širákom, konzumovať vlastný alkohol vonku, spraviť oheň, preskočiť plot, jesť ovocie rovno zo stromu, nosiť pri sebe vreckový nôž. Naše životné filozofie sa teda s britskými ľuďmi, ale ani zákonodarcami a vymáhateľmi nestretli v primnohých prienikoch.
Pozitívom bola univerzita, čo bol koniec-koncov hlavný dôvod môjho pobytu tam. Tie tri roky boli jednoznačne „highlight“ celého môjho vzdelávacieho procesu. Páčila sa mi sloboda, ktorú som ako študent mal pri výbere predmetov a skladaní vlastného rozvrhu. Páčilo sa mi, že sme sa učili v drobných seminárnych skupinách, kde bol priestor veľa diskutovať a všetko dopodrobna rozoberať. Páčilo sa mi, že forma skúšania bolo písanie esejí a nie bifľovanie sa skrípt a ústne odpovede.
čo bol moment, keď si si povedal „Chcem byť učiteľ“?
Nebol to moment. Bol to celkom dlhý proces zisťovania, čo mi ide, čo ma napĺňa, čo viem robiť dobre a kvalitne, pri čom si viem predstaviť vydržať dlhodobo. Už keď som bol decko, doučoval som spolužiakov predmety, ktoré mi išli. Od gympla som rôzne brigádoval v jazykových školách alebo „freelancoval“ ako doučovateľ. Viackrát som sa ocitol v pozícii animátora na táboroch a podobne. Zistil som, že to s mladými prirodzene viem.
Zároveň som bol počas môjho štúdia na všetkých troch úrovniach vášnivý kritik vzdelávacieho procesu aj personálu. Bol som presvedčený, že sa to dá robiť lepšie. Stále som. Takže jednou z motivácií stať sa učiteľom bola jednoznačne aj vôľa byť lepším učiteľom pre ďalšiu generáciu, než čo som zažil ja. Keďže ako absolvent histórie nie si práve najžiadanejší artikel na trhu práce, bolo mi jasné, že možností veľa nebude. Mňa to však ťahalo týmto smerom roky, čiže som nebol v nejakej zúfalej situácii odkázaný na jedinú možnosť alebo nútený robiť len toto, pretože by som nevedel robiť nič iné. Žiaľ, pri mnohých učiteľoch a učiteľkách na Slovensku to vyzerá tak, že sú na tom práve takto.
Nad otázkou, koľko mi to vynesie a či sa s tým dá žiť, som sa začal zamýšľať až príliš neskoro. Toto teraz vyznie ako hrozné klišé, ale naozaj je pre mňa oveľa dôležitejšie cítiť sa v práci dobre a to pri učení mám – nechodím domov rozbitý, vyčerpaný a znechutený, a to je pre mňa o dosť podstatnejšie, než pracovať niekde za možno aj o tisícku viac a mať z toho stresy, nepohodu a zlý spánok. Zároveň je pre mňa extrémne dôležitý spoločenský prínos práce. A pri učiteľstve sa vôbec nemusíme baviť o tom, že patrí medzi najdôležitejšie.
máš priateľku zo zahraničia. Čo ju najviac udivuje na živote na Slovensku? Alebo si už zvykla?
Ha-ha, o tomto raz napíšem samostatnú knihu. Moja partnerka je z Írska. Srandovné je, že predtým, než sme sa stretli, tak ja som študoval v Anglicku a ona v Maďarsku. Nakoniec sme sa spoznali cez Tinder počas covidu a skončili sme spoločne na Slovensku.
„Milujem svoj domov, záleží mi na ňom a rozhodol som sa ostať tu a venovať veľa energie pokusom o zlepšenie tejto krajiny, aj keď som mohol už desať rokov žiť v zahraničí.“
Musím povedať, že je zväčša naladená proti Slovensku, respektíve je veľmi kritická voči mnohým veciam tu. Najprv ma to celkom hnevalo a snažil som sa zmeniť jej názory. Potom som však išiel prvýkrát do Írska a okamžite som ju pochopil. Veľmi jej na Slovákoch vadí agresivita, neslušnosť, večná podráždenosť a permanentná pripravenosť všetko a každého odsúdiť. Je to fakt, zvlášť keď to porovnáš s krajinou, kde sa ľudia na ulici usmievajú, dávajú si prednosť, pomôžu si v drobnostiach, začnú priateľské small talks a berú ohľad na svoje okolie. Samozrejme, tiež je v šoku z toho, aké ťažké je dorozumieť sa tu po anglicky. A keď skúša slovenčinu, tak ľudia vôbec nie sú ústretoví, buď sa tvária, že jej nerozumejú, alebo jej opravujú gramatiku a výslovnosť. To je absurdné a nesympatické, aj keď to robia Francúzi. Pri jazyku, ktorým hovorí ledva päť miliónov ľudí v ledva jednej krajine, by si čakal, že ľudia ocenia, že vôbec niekto má snahu sa ho učiť a nie že budú opravovať koncovky v pádoch alebo rody v slovesách.
Zopár ráz keď sme išli vybavovať nejaké veci na poštu alebo cudzineckú políciu, ale ešte aj v reštauráciách a obchodoch, keď som sa s ňou rozprával po anglicky a nedal som okoliu nijak vedieť, že som Slovák, tak tá neslušnosť a často aj vulgárne komentáre, čo som zažil, boli pre mňa šokujúce. My sa síce tľapkáme po pleciach, aký sme holubičí a pohostinný národ, perspektíva cudzinca je však zásadne odlišná.
Páči sa jej naša príroda a fakt, že sa na väčšinu miest vieš dostať pešo. V Írsku si omnoho viac odkázaný na auto. Celkom ju ohúrili niektoré naše filmy. Máme tiež dobré skúsenosti z návštev pár múzeí, galérií a skanzenov. Naučil som ju počúvať Tublatanku a Jara Filipa. Veľmi sa jej páčia naše kostoly – toto je celkom sranda, lebo ani jeden z nás nie je praktizujúci kresťan. Ona je, pochopiteľne, z katolíckej rodiny, ja z protestantskej, ale nie sme vyznávači náboženstiev. Nemala ani potuchy o iných cirkvách, tradíciách, pestrosti sakrálnej architektúry, takže povodiť ju po pravoslávnych, gréckokatolických a evanjelických kostoloch boli celkom zážitky. A ešte jej chutí naša kuchyňa. Vlastne nikdy moja strava neobsahovala toľko slovenských jedál, ako odkedy žijeme spolu. Medzi víťazov patria kapustnica a pirohy.
si vlastenec?
Jednoznačne. Milujem svoj domov, záleží mi na ňom a rozhodol som sa ostať tu a venovať veľa energie pokusom o zlepšenie tejto krajiny, aj keď som mohol už desať rokov žiť v zahraničí. Hnevá ma, keď si vlastenectvo privlastňujú ľudia, ktorí od neho nemôžu byť vzdialenejší. Takí Kuffovci, Huliak alebo Taraba, ktorí demolujú naše prírodné dedičstvo. Šimkovičová, pre ktorú je vrchol kultúry fejkový kroj a múzeá v jej réžií sú lunapark. Mazurek a Uhrík, ktorí nepochopili, že mať rád a zveľaďovať svoje vlastné neznamená nenávidieť a útočiť na cudzie. A neviem, či si vôbec mám brať do úst Fica a Blahu, ktorým by slovenská vlajka vyhovovala viac, keby na nej nezavadzal erb.
Pri organizovaní protestov v roku 2025, v reakcii na Ficovu vlastizradu, som si naplno uvedomil, že vlastenci sme práve my – ľudia s proeurópskym demokratickým zmýšľaním, ktorí chcú vidieť svoju krajinu prosperovať, napredovať a fungovať nezávisle od zdegenerovaných pohnútok diktátorov. Musíme si pojem vlastenectva a všetkého, čo predstavuje, zobrať späť.
v Košiciach máte viacero výrazných multižánrových osobností: Samčo, Džumelec. Bolo toto prostredie pre teba inšpiratívne?
Košice a Prešov sú absolútny „powerhouse“ undergroundu. Ešte by som okrem Samča a Džumelca doplnil napríklad Sveťa Šomšáka, Eda Klenu a Tomáša Straku. Áno, jednoznačne pre mňa toto prostredie bolo inšpiratívne, podnetné a formujúce.
Všetci z menovaných ma vytiahli na pódiá a dostali moje dovtedy šuplíkové umenie do konkurenčného prostredia, čo ma primälo viac na ňom pracovať, zlepšovať sa, objavovať nové rozmery a skúšať veci, ktoré by mi predtým nenapadli. Ja som amatér a nikdy som ani nemal nejaké ambície a plány byť veľkým profi umelcom. Košice a Prešov sú však presne také prostredie pre moju úroveň – priateľské podniky s nezávislými eventami pre 20 až 100 ľudí, možnosť vytiahnuť gitaru alebo básničky, spraviť slam alebo stand-up.
PETER SIVANIČAndrej je veľmi úspešný rozprávač na podujatiach slam poetry aj mítingoch.
Ja som silného názoru, že umenie by sa malo trochu odinšitucionalizovať a byť viac ľudové. Ľudia by sa mali cítiť komfortne s tým tvoriť a aj to prezentovať, aj bez toho, aby mali vyštudovanú VŠMU. Často sa nad tým zamýšľam, zvlášť keď sledujem mojich žiakov. Všetky malé deti kreslia, spievajú a tancujú, je to ich prirodzený prejav. Veľkej časti to zostane tak približne do dvanástich rokov, potom sa začnú hanbiť a už sa hanbiť neprestanú. Chcem vidieť dospelých ľudí kresliť, aj keď to nebude druhý Botticelli, a hrať hudbu, aj keď to nebude nový Queen. No a v Košiciach a v Prešove sa to aj robí.
poďme na tvoj pomerne pestrý chorobopis: ADHD, rakovina. Je možné, že by tieto skúsenosti mohli niečím prispieť? Ako zvládaš tú poruchu sústredenia?
Určite prispeli. Vyznie to asi cynicky, ale mne prežitie rakoviny dosť ukázalo smer. Som odvtedy o dosť viac zameraný na cieľ, ale aj o dosť menej trpezlivý s „bullshitom“. Oveľa viac si užívam život a zároveň som vyberavejší, s kým a s čím svoj čas strávim. Mnoho ľudí ma nazývalo arogantným aj pred rakovinou, po rakovine je tento dojem vraj ešte silnejší. Myslím si, že trochu nezaslúžene. Ja len nerád strácam čas okľukami a formalitami.
Čo sa týka neurodivergencie, diagnostikovaný som bol až v dospelosti. Niekedy sa zamýšľam, či by bol život iný, keby som počas štúdia mal potrebnú podporu alebo aspoň vedel o mojom stave a ako s tým pracovať. Nie je to však až taký strašiak, ako sa niekedy traduje. Dnes už sú informácie v oveľa širšom obehu a stigma je podľa mňa menšia. Veľa aj známych ľudí o tom otvorene hovorí a spoločnosť sa všeobecne v oblasti inklúzie posúva dobrým smerom a celkom rýchlo.
Skôr ma to len utvrdilo v tom, že systém vzdelávania je nastavený tak, aby vyhovoval majorite. Problém je, že tej majority je možno 25 %. Keď testuješ rybu na základe jej schopnosti jazdiť na bicykli alebo slona na základe schopnosti liezť na strom, absolútne nikomu tým neprospeješ, akurát ryba a slon prežijú zvyšok života v dojme, že sú neschopní. Rôzni ľudia vnímajú veci inak, majú rôzne prednosti, rôzne talenty, rôzne preferované spôsoby získavania informácií aj skúšania. V našom školstve prežíva frontálna výučba. Učiteľ nadiktuje poznámky alebo ich napíše na tabuľu, za neskutočne inovatívneho bude, ak ich vysvieti na projektor. Deti to opíšu, potom sa to doma naspamäť naučia, potom to písomne alebo ústne zopakujú a na škále piatich stupňov budú ohodnotené podľa presnosti svojej repliky.
Čo ak nechceš opisovať? Čo ak sa ti ťažko učí z textu? Čo ak sa necítiš dobre pri ústnom skúšaní? Čo ak by si radšej niečo vytvoril alebo si radšej niečo prakticky vyskúšal? V tom prípade pre teba nie je priestor a si zlý žiak.
Aj cez moju skúsenosť sa preto snažím brať ohľad na mojich žiakov. Pomáhať im objavovať a posilňovať ich silné stránky, nie ich deptať za to, že niečo nezvládajú. A ver tomu, že úplne každý žiak, aj demotivovaný štvorkár, aj dieťa so špeciálnymi potrebami, má niečo, čo ho dokáže nadchnúť a v čom dokáže podať skvelý výkon.
ako by si opísal svoju triedu? Čo je podľa teba najväčší mýtus o deťoch z marginalizovaných komunít?
Moja trieda je partička super mladých ľudí, z ktorých každý žiari aj individuálne, ale spolu tvoria funkčný kolektív, v ktorom sa cítime príjemne. Polovica detí je rómskeho alebo polo-rómskeho pôvodu, ale to vôbec nie je smerodajný faktor. Polovica sú chlapci a polovica dievčatá. Aktuálne sú siedmaci, takže údajne najhorší vek – ešte sa chcú blázniť ako deti, ale zároveň rebelovať ako pubertiaci. Celkom si to však užívam. Za predošlé dva roky som s nimi intenzívne pracoval na otvorenej komunikácii, úprimnosti, dôležitosti pravdy a faktov, reflexii, dávaní si spätnej väzby, vyjadrovaní emócií, budovaní vzťahov a zodpovednosti za slobodu. Zároveň nie som práve taký typ autority, ktorý by motivoval veľké vzbury, takže nám to celkom klape.
Neviem, ako odpovedať na druhú časť otázky, lebo neviem, či poznám nejaké mýty tohto charakteru. Zaujímam sa o tému marginalizácie, ale aj konkrétne rómskej situácie veľa rokov, už šesť rokov v teréne. Už veľmi dlho to nevnímam teoreticky alebo cez nejaké plošné hodnotenia, štatistiky a stereotypy. Keď sa ma niekto spýta, aké je to učiť Rómov, moja úprimná prvá reakcia v hlave je: „Akých Rómov? V mojej triede sú nejakí Rómovia?“ Proste existuje bod, prekročíš ho celkom skoro, keď tých ľudí, s ktorými denne pracuješ, prestaneš vnímať cez nejaké subdivízie, do ktorých údajne patria.
stratil si niekedy vieru v to, čo robíš? Ktoré momenty v triede ti v poslednom roku najviac pripomenuli, prečo to robíš?
Nie, nestratil som vieru. Skôr niekedy spochybňujem vlastnú efektivitu a často sa zamýšľam nad praktickými životnými otázkami a či dokážem túto prácu robiť kvalitne ešte dlhé roky alebo nie. Najviac ma deptajú dva faktory, a to je finančné ohodnotenie a vysoká miera chorobnosti. Ja som imunitne poslabší kus, s mojou anamnézou som v aktívnom riziku. Minimálne dva mesiace z desiatich každý školský rok trávim na PN, čo mi výrazne znižuje kvalitu života aj zásadne narúša moju prácu.
Tento školský rok som obzvlášť bojoval s vlastnou motiváciou. Momentov, ktoré ma nakopnú späť, je však neskutočný počet. Či už ku mne pribehne dieťa objať ma, alebo mi prejaví extrémnu dôveru tým, že so mnou pozdieľa svoje ťažkosti alebo zážitky. Motivuje ma každý vtip alebo srandovná situácia, ktoré sa na mojich hodinách môžu diať, lebo deti cítia slobodu a bezpečie. Teší ma, keď mi dieťa pyskuje, ale premakanými argumentami, a ešte viac ma teší, keď mu niekedy aj musím dať za pravdu. Motivuje ma každá podarená hodina, ktorá klapla na sekundu presne podľa plánu a splnila všetky stanovené ciele. Motivuje ma aj hodina, ktorá sa plánu prestala držať po prvých troch minútach alebo ani plán vôbec nemala, no padli na nej slová alebo nastala situácia, ktorú si všetci zapamätáme ešte veľmi dlho. Cítim hrdosť, keď mi žiaci píšu spätnú väzbu a už to dokážu vyjadriť aj rozvinutými vetami a dokonca vedia sformulovať aj svoje očakávania a priestor na zlepšenie.
Z takých konkrétnych a merateľných úspechov za posledný čas, ktoré ma nadchli: žiaci, s ktorými som bol na cvičné prijímačky na bilingválny gympel, všetci úspešne napísali testy z angličtiny. Ešte minulý rok sa chlapci zo školskej kapely umiestnili na druhom mieste v krajskej hudobnej súťaži. No a tento rok som sa po žiackej nominácii ocitol vo výbere top 15 na ocenení Učiteľská osobnosť roka. Umiestnenie ma naplnilo obrovskou pokorou, ale už len fakt, že sa ma nejaké dieťa rozhodlo nominovať, je pre mňa víťazstvom, ktoré si ponesiem.
ako pracuješ s tým, keď dieťa príde do školy s problémom, ktorý v podstate zabraňuje plnohodnotnému sústredeniu v škole?
Takých problémov môže byť široké spektrum. Od objektívnych, že dieťa žije v početnej domácnosti a nemá priestor ani prostriedky na domácu prípravu. Môže to byť ale aj subjektívny dôvod – ráno naňho v zhone nakričal rodič, pohádal sa s kamarátmi, zažíva neopätovanú lásku, bojí sa písomky na poslednej hodine. Alebo to ešte môže byť fyziologické – dieťa nemalo raňajky, zle spalo alebo nestihlo ísť na záchod.
Nemám nejaký čarovný vzorec, ako s tým pracovať. Snažím sa vnímať každého môjho žiaka, poznať jeho zázemie a situáciu, stále vedieť, čo sa s ním/s ňou aktuálne deje, čo prežíva. Hľadať individuálne spôsoby, ako dosiahnuť, aby si dieťa z mojej hodiny odnieslo čo najviac. Niekedy sa mi to darí, niekedy nie.
ako vznikol nápad založiť kapelu? Sú Rómovia naozaj muzikálnejší?
Na gympli som bol v školskej kapele, ktorú založil môj učiteľ. Bola to pre mňa super skúsenosť a rád na tie časy spomínam. Keď som nastúpil na školu ako učiteľ, bola to prvá vec, ktorú som spravil. Zohnal som na to nástroje a aparatúru, vyriešil priestor a už to išlo. Na začiatku sa mi prihlásilo viac ako 20 detí, ale ostali len štyria. Žiaľ, nie som učiteľ hudby a fakt pre mňa nebolo možné venovať sa naraz toľkým deťom na rôznych úrovniach. Mrzí ma, že to niektorých demotivovalo, no nakoniec sa ako reprezentujúca kapela každý rok vyprofiluje úzka partička.
To o Rómoch a hudbe je podľa mňa taký síce pozítivny, ale aj tak stereotyp. Rozhodujúci vplyv má zázemie – keď je doma rodič hudobník, tak je veľká šanca, že to dieťa prevezme. To neznamená, že za tým nie sú stovky hodín vynaloženej driny a trénovania a že im to do vienka spadlo len tak bez zásluhy. Nie som si istý, prečo je niektorým kultúram, napríklad Afroameričanom, Španielom, Rómom, Arabom, pripisované nejaké vrodené hudobné predurčenie oproti iným. Možno na tom naozaj niečo bude. Podľa mňa však vo väčšine prípadov ide o individuálne získané skúsenosti.
čo bol tvoj najobľúbenejší moment na skúške Šarkaňov?
Nemám jeden moment. Môj prvý rok na škole, t. j. ročník 2023/24, to bolo celé jedna veľká šupa. Koncertovali sme pravidelne v Košiciach, raz dokonca hrali na rozlúčke so slobodou jednej slečny. Podarilo sa nám vystúpiť na festivale Use the City a highlight bol, keď nás Milan Kolcun pozval ako hudobných hostí do svojej Talkshow bez Šepkára v Národnom divadle.
Tí chlapci však v tom roku končili. Druhý rok sa mi nepodarilo dať dokopy nič, skôr sme len tak nezáväzne skúšali a spolu so staršími žiakmi sme učili mladších, no nebol z toho žiadny zásadný výstup. Teraz, v mojom treťom roku na škole, sa to znova začína dobre črtať. Prišli nám posily do piateho ročníka a jeden chlapec, posledný zo starej partie, sa konečne odhodlal spievať a ide bomby. Verím, že aspoň jeden, dva koncertíky do tohto školského roka ešte vtesnáme.
máš pocit, že hudba mení aj ich správanie v škole a živote?
Jednoznačne, ale inak, ako by si čakal. V prvom roku som videl najväčšiu premenu, keď sa členom kapely merateľne zlepšila dochádzka. Čo sa týka správania, tak to je skôr pre mňa taká páka na nich. No a do života jednoznačne na nich vidno to zdravé sebavedomie a čo ma teší, tak aj badateľný nárast zodpovednosti. Predsa len, tie nástroje sú drahé a treba na ne dávať pozor, na skúšku aj na koncert treba prísť načas a byť pripravený. Je fascinujúce sledovať ako chlapci, ktorí predtým chodili len v nepárne dni, aj to až na druhú hodinu, a v živote nemali domácu úlohu, zrazu tieto veci berú extrémne seriózne. Účel kapely nebol a nie je len chodiť reprezentovať a robiť šou. Účelom kapely bolo dať žiakom priestor objaviť niečo nové, stráviť v škole príjemný čas a zažiť úspech z toho, že sa im darí niečo, na čo na bežnom vyučovaní nie je prihliadané.
ARCHÍV ANDREJA KLOBUŠNÍKAPrvá úspešná zostava skupiny Šarkaňe: Alan Moro, Adrián Gaži, Mišo Zubko, Rado Moro
ako sa ti darí balansovať medzi autoritou a kamarátstvom?
Veľmi jednoducho. Nazývam to láskavá prísnosť. Mám veľmi priame a jednoduché pravidlá, ktorých dodržiavanie vyžadujem a vymáham cez pozitívne aj negatívne dôsledky, ktoré sú jasne stanovené a komunikované. Dieťa vždy vie, akú reakciu odo mňa môže očakávať a rozumie každému dôsledku. Moje hranice sú pevné, ale nie ostré. Nejde mi o to, aby sa deti báli, keď spravia niečo zlé. Ide mi to, aby vedeli chybu správne uchopiť, napraviť a pracovať s ňou. Zároveň, vyplýva to z mojej povahy, mám uvoľnené vzťahy. Deti si ku mne „dovoľujú“ tým spôsobom, že predo mnou povedia hocičo, posielajú mi memečka, chodia za mnou rozoberať hry a podobne. Opäť však existuje jasný predel, kedy sa bláznime a bavíme a kedy pracujeme.
Tým, že som väčšinou žoviálny, usmievam sa a nekričím, tak je pre mňa veľmi jednoduché spraviť radikálny krok, ak náhodou hodina vybuchuje alebo nastáva situácia, kde treba zasiahnuť. Učiteľkám, ktorých modus operandi je permanentne jačať, sa to robí ťažšie. Mne stačí zrazu hodiť vážny ksicht alebo niekedy len stíchnuť a už vedia. Keď náhodou zdvihnem hlas, to už je instantný poriadok, ale nerobím to často. Myslím si, že na hodine má byť produktívna atmosféra a pracovná disciplína, ale zároveň pohoda, nie terorom vynútené ticho.
čo je pre teba „úspech“ v škole – známka, zmena správania, vzťah k predmetu, niečo iné?
V školstve je smutné, že úspech je vnímaný najmä cez arbitrárnu, no veľmi málo hovoriacu a extrémne subjektívnu úzku škálu piatich čísel. Takže hej, pre niektorých žiakov je úspech akademický výtlak a čisté jednotky, čo je super, keď to tak sami naozaj cítia. Pre niekoho je zase úspech, že neprepadol alebo že z predmetu, ktorý sa mu ťažko učí, dostal trojku. Akademický úspech môže byť aj úspešné prijatie na zvolenú strednú školu alebo aj úspešné ukončenie povinnej školskej dochádzky.
Nemám teda jednoznačnú odpoveď na túto otázku. Všetky faktory, ktoré si vymenoval, sú dôležité. Ja si však najviac cením dve kvality: na individuálnej úrovni schopnosť sebaprezentácie a na kolektívnej úrovni schopnosť spolupráce a zmyslu pre komunitu.
ako pracuješ s vlastnou únavou, vyhorením, ADHD?
Chaoticky a sebadeštrukčnými nezdravými mechanizmami, ha-ha. Nie, vážne, v tomto som fakt mizerný. Fungujem v náhodných cykloch intenzívnych výbuchov inšpirácie a eufórie, po ktorých príde ťažký útlm. Paradoxne, denná rutina mi spravila trošku poriadok a uvedomil som si, že mi to vyhovuje oveľa viac než práca na voľnej nohe.
Únavu ani tak nepociťujem. Jasné, keď učíš šesť hodín bez prestávky, z toho dve zastupovania predmetu, ktorý neovládaš, medzitým dozor, potom krúžok, potom prípravy a potom ešte dve hodiny súkromného doučovania, aby bolo čo dať do huby, tak to na mňa niekedy dopadne celkom tvrdo, ale zas takých dní nie je viac než jeden alebo dva za týždeň. Väčšinou to v škole balím pred 14.00 hodinou a zo samotnej práce nie som vyčerpaný, práve naopak, celkom naenergizovaný.
Vyhorenie nepociťujem. Sem-tam ma však zasiahne taká beznádej, ako pomaly sa veci menia, koľko generácií ešte bude musieť prejsť polonefunkčným školstvom a či na to vôbec ako národ máme čas. Tiež ma demotivuje silný odpor, ktorý voči mne v učiteľskom zbore existuje. Snažím sa nebrať si to príliš osobne. Ja som pre nich symptóm zmeny, ktorú vnímajú antagonisticky, až apokalypticky. Uznávam, že po didaktickej stránke ešte mám na čom pracovať a ani sa nejdem porovnávať s ľuďmi, ktorí túto prácu robia 20 a viac rokov. Moja základná filozofia však je, že učím žiakov, nie učivo. Kvalita učiteľa podľa mňa nespočíva v tom, ako detailne ovláda svoj predmet, či má všetko v osnovách na poriadku a či stihol všade dať fajku, že prebraté. Kvalita učiteľa spočíva v tom, či robí všetko preto, aby každý žiak v jeho triede dosiahol svoj plný potenciál.
Je to však dosť často boj s veternými mlynmi a musím si aktívne pripomínať, že v tom nie som sám proti všetkým, ako sa to niekedy javí. V tom mi pomáha najmä komunita Teach.
ako vnímaš dnešnú polarizáciu spoločnosti – prenáša sa aj do školy?
No, toto je pre mňa extrémne smutná téma a dosť často sa pristihnem pri tom, že mám na ňu premenlivé názory. Sú chvíle, keď by som nič na svete nechcel viac než trpezlivý obojstranne rešpektujúci dialóg, vzájomné pochopenie, podanie si rúk a spoločné napredovanie. Inokedy by som najradšej rozdelil krajinu na polovicu a o dvadsať rokov by sme mohli porovnať. Stavím sa, že na degresívnej strane by boli naholo vyrúbané kopce, vyvraždená zver, zdemolované inštitúcie, zlaté vily a slumy bez vody a nič medzi tým, ozbrojené zložky na uliciach a ľudia by žili na suchom chlebe za desať eur, ale možno by boli spokojní, ako to tým liberálom natreli.
Objektívne si uvedomujem, že väčšina ľudí, občanov, voličov (aj tých koaličných) je šedých a stredných, toto hrotenie je štvané len a len ruskou ambasádou a ľuďmi na jej výplatnej páske, ktorí si vedia získať a udržať moc cez verejné pitvy hraničných tém. Nie sú potom vôbec zaťažení zodpovednosťou prinášať reálne témy a ponúkať reálne riešenia. Ich produkt je len hnev a strach a svojho konzumenta na to za tie roky veľmi dobre vytrénovali.
Nemám však rád pojem polarizácia. Som polarizovaný, keď zásadne a principiálne odmietam politikov súčasnej koalície a stojím proti nim? Ja zásadne a principiálne odmietam násilie, neslobodu a nenávisť a nie je moja chyba, že práve toto sú značky, do ktorých sa Fico et al. obalili. Myslím si teda, že takzvaná polarizácia je veľmi jednostranná, plynie len z jedného smeru. My nerobíme chybu tým, že odmietame tomuto zlu ustúpiť, práve naopak.
Do školy sa to prenáša minimálne. Toto sú témy, ktoré nemám objektívny dôvod so žiakmi riešiť, obzvlášť keďže ide o mladšie deti. Robievam rôzne aktivity ohľadom slobody, demokracie a ľudských práv, koordinujem žiacky parlament, vysvetľujem im kontext dôležitých dátumov a sviatkov (obzvlášť tých, ktoré nám vláda chce uprieť). Bavíme sa o tom v ideovej rovine a je pre mňa dôležité, aby prevzali základné hodnoty a zručnosti a aby mali v budúcnosti perspektívu byť uvedomelými občanmi. Pochopiteľne ich ale nezačnem učiť skandovať „Fico do basy“, ha-ha.
Odmietam názor, že politika do školy nepatrí. Politika patrí do úplne každej oblasti nášho života a žiaci by sa mali čím skôr začať učiť ju objektívne vnímať, racionálne o nej uvažovať a kriticky ju hodnotiť. Čo do školy skutočne nepatrí, je stranícka propaganda. Vieš, taká, akej sa napríklad dopúšťa istý JUDr. na svojich takzvaných diskusiách so študentmi. Rodičia o mojich aktivitách mimo školy – vrátane spoluorganizácie a moderovania protestov – vedia, ale zatiaľ som nebol nikým konfrontovaný. Myslím, že nám je na oboch stranách jasné, že našim spoločným cieľom je dobro ich detí a to, aké máme názory na politiku v tom nehrá absolútne žiadnu rolu.
čo podľa teba tvoje deti najviac potrebujú, aby raz dokázali žiť slobodne a dôstojne?
Rovnakú šancu. To je to jediné a zároveň najviac, čo im reálne môžeme dať. Aby pri výbere na strednú či vysokú školu nehralo úlohu, či je uchádzač z centra Bratislavy alebo z osady na východ od Košíc, pretože obaja dostali na základke rovnako kvalitné vzdelanie a možnosti rozvinúť svoj potenciál.
ARCHÍV ANDREJA KLOBUŠNÍKA
Narodil sa v roku 1996. Vyštudoval históriu. Je učiteľ, komunitný líder a občiansky aktivista. Pôsobí na ZŠ v Ždani, kde učí dejepis, angličtinu a hudobnú výchovu a dlhodobo sa venuje budovaniu funkčnej triednej komunity – podpore detí zo znevýhodneného prostredia. Je aj organizátor a rečník občianskych protestov v Košiciach. V slam poetry je vicemajster Slovenska za rok 2025 a prvý Kráľ vŕšku (najvyššie ocenenie v kategórii open mic).