košice (a aj Prešov) priamo oplývajú medzižánrovými osobnosťami a Andrej patrí medzi neprehliadnuteľné hlasy. Aktuálne sa dostal po žiackej nominácii do finále ceny Učiteľská osobnosť Slovenska – medzi 15 najlepších.  

keď som ťa pred rokmi prvýkrát zaznamenal na Facebooku, robil si zábavné historické testy, ktoré odrážali tvoj zmysel pre humor, ale aj obrovský rozhľad. Ako to bolo, že si sa v mladom veku dostal do histórie tak hlboko?

Hej, ja celkovo využívam svoju facebookovú stenu na satiru všetkého druhu a rôznych intelektuálnych úrovní. Veľa ľudí ma za to nahlas hejtuje, ale stále je tu dosť takých, ktorých to baví. Som rád, že si to pamätáš takto pozitívne. 

Mám pocit, že história je jedna z vecí, ktoré ma zaujímali celý život. Prvé knižky, ktoré som ako  päť alebo šesťročný čítal, boli mytológie a povesti. Môj dedo, ktorý ma často strážil, mal vždy pustené dokumenty, plus jeho byt bol plný atlasov a encyklopédií. Potom prišiel základnoškolský dejepis, na ktorý mám veľmi dobré spomienky vďaka učiteľke. A potom prišiel neobmedzený prístup na internet a moja hyperfixácia už nepoznala hraníc. Následne som na gympli dostal opäť skvelého učiteľa dejepisu a ten už moje profilovanie len zavŕšil. Pri rozhodovaní o vysokej škole som veľa iných možností nezvažoval. 

Nepovedal by som však, že som sa dostal nejako neobvykle hlboko. Skôr mám solídny všeobecný rozhľad a množstvo informácií, pretože patrím k ľuďom, ktorým stačí raz si niečo prečítať a budú si to pamätať do konca života. Najmä ak ide o encyklopedické informácie, totálne nepoužiteľné pre každodenné potreby. Ha-ha.

bakalára z histórie si získal v Anglicku, na ktorom nenechávaš ani niť suchú. Čo ti prekáža na Británii a čo ti, naopak, dala? 

Ha-ha, toto som už celkom vytesnil. Britániu som opustil pred ôsmimi rokmi, už sa moja silná averzia proti ostrovanom trošku uvoľnila. Študoval som tam v rokoch 2015 – 2018 a naozaj mám otrasné spomienky na toto obdobie. Podotýkam, že toto sú len moje osobné dojmy a pocity. Briti mi pripadajú extrémne arogantní a povýšeneckí. Niekedy som filozofoval, že to bude nejaká spoločná črta bývalých imperiálnych veľmocí, lebo rovnaký dojem mám aj z Rakúšanov a Rusov. Nie sú takí otvorení a priami ako ľudia, na ktorých som bol dovtedy zvyknutý, takže bolo pre mňa veľmi ťažké nadviazať vzťahy. Spätne sa však zamýšľam aj nad tým, že ja som zase hlučný, nekladiem si servítku pred ústa a ľudia o mne väčšinou povedia, že som príliš intenzívny (alebo niečo expresívne), takže v kombinácii so slovanským priezviskom a mojím nie úplne prehliadnuteľným vzhľadom sa retrospektívne tým Anglánom ani veľmi nečudujem, že sa so mnou nechceli baviť.

Zároveň som sa tam cítil ako v base. Všade boli kamery, ploty, zákazy, policajti, SBS-kári. Na všetko treba licencie a povolenia. Predtým som bol zvyknutý chodiť na výlety, spať pod širákom, konzumovať vlastný alkohol vonku, spraviť oheň, preskočiť plot, jesť ovocie rovno zo stromu, nosiť pri sebe vreckový nôž. Naše životné filozofie sa teda s britskými ľuďmi, ale ani zákonodarcami a vymáhateľmi nestretli v primnohých prienikoch. 

Pozitívom bola univerzita, čo bol koniec-koncov hlavný dôvod môjho pobytu tam. Tie tri roky boli jednoznačne „highlight“ celého môjho vzdelávacieho procesu. Páčila sa mi sloboda, ktorú som ako študent mal pri výbere predmetov a skladaní vlastného rozvrhu. Páčilo sa mi, že sme sa učili v drobných seminárnych skupinách, kde bol priestor veľa diskutovať a všetko dopodrobna rozoberať. Páčilo sa mi, že forma skúšania bolo písanie esejí a nie bifľovanie sa skrípt a ústne odpovede.

čo bol moment, keď si si povedal „Chcem byť učiteľ“?

Nebol to moment. Bol to celkom dlhý proces zisťovania, čo mi ide, čo ma napĺňa, čo viem robiť dobre a kvalitne, pri čom si viem predstaviť vydržať dlhodobo. Už keď som bol decko, doučoval som spolužiakov predmety, ktoré mi išli. Od gympla som rôzne brigádoval v jazykových školách alebo „freelancoval“ ako doučovateľ. Viackrát som sa ocitol v pozícii animátora na táboroch a podobne. Zistil som, že to s mladými prirodzene viem.