dalibor, tvoj najnovší článok na stránke American Purpose upozorňuje, že americká demokracia môže byť v ohrození aj preto, že Spojené štáty majú prezidentský systém. Čo to znamená? Už zakladatelia americkej demokracie, federalisti, sa obávali silného prezidenta, aby sa nezmenil na monarchu, tyrana. Je Donald Trump stelesnením najhorších obáv otcov americkej demokracie?

Asi si treba najskôr vysvetliť, že nejde iba o množstvo právomocí, ale aj o to, že prezidentský systém a parlamentný systém sa líšia principiálne v tom, či je exekutívna moc naviazaná na parlament alebo nie. Či je mu zodpovedná, či mu skladá účty, alebo nie. V prezidentskom systéme to tak nie je. V ňom sa prezident a kabinet, ktorý si prezident vytvorí, zodpovedajú voličom priamo cez nejaké voľby. V americkom systéme je to, samozrejme, ešte sprostredkovávané tým kolégiom voliteľov. V praxi to ale znamená, že v prípade konfliktu alebo nesúhlasu medzi exekutívou a medzi legislatívnou mocou neexistuje jednoduchý prostriedok, ako tie dve moci dať do súladu, ako tvoriť kompromisy. A skúsenosti krajín, ktoré majú prezidentské systémy a zároveň mali slabšie inštitúcie ako USA, krajín, ktoré čelili hlbokej polarizácii a podobným problémom, často naznačujú, že niekedy ten systém prestane fungovať tak, ako má. Exekutíva, keďže kontroluje reálnu materiálnu moc a ľudí so zbraňami, veľmi často máva v tomto systéme „navrch“. A tieto systémy sa potom veľmi ľahko transformujú na niečo, čo je oveľa autoritárskejšie. Toto je medzinárodná skúsenosť.

v Spojených štátoch to ale dlho vyzeralo inak?

Áno, v USA tá deľba moci, zamýšľaná tvorcami ústavy, dlho fungovala. Ale potom sa zhruba posledných 10 – 15 rokoch pred príchodom Donalda Trumpa stalo to, že rola Kongresu sa začala oslabovať. Zo zložitých dôvodov sa oslabovala rola politických strán, oslabovala sa vôľa členov Kongresu venovať sa legislatívnej práci. A keď teraz prišiel prezident, ktorý svoju moc rád zneužíva alebo sa ju rôzne snaží maximalizovať, tak Kongres ako prirodzená brzda a protiváha zlyháva.

tých 10, možno až 15 rokov dozadu to boli ešte úplne iné administratívy, aj pod vedením demokratov. Barack Obama tiež vládol cez mnohé exekutívne dekréty, keď mu Kongres niečo neschválil, vydal dekrét a bolo to v platnosti. Nebolo to až tak kritizované, aspoň nie z tej strany, ktorá s jeho politikami súhlasila.

Pre prezidentov bolo jednoduchšie dosiahnuť zmenu okamžite, exekutívnym dekrétom, než sa snažiť pretláčať legislatívu cez Kongres, lobovať, pracovať s legislatívcami, vytvárať koalície na podporu rôznych vecí. Počet exekutívnych dekrétov rástol dramaticky v čase medzi Bushom, Obamom, Trumpom, Bidenom – a zase Trumpom. Je pravda, že za Bidena sa schválilo v Kongrese až nezvyčajne veľa legislatívy a často nadstraníckymi väčšinami. Snaha konať jednostranne tam ale bola a odrážala to, že aj z objektívnych dôvodov bolo ťažšie utvárať novú legislatívu. Lenže exekutívne dekréty majú veľmi krátku životnosť. Tak ako sa zavedú, tak sa aj zrušia. A mnohé z nich čelia súdnym žalobám, že zachádzajú priďaleko. Súdy nemajú rady, keď sa exekutívna moc načahuje nad rámec toho, čo káže zákon.

neznamená to tiež, že vládnutie cez exekutívne dekréty poškodzuje spoločnosť, pretože nepestuje vôľu nachádzať kompromisy, nepestuje demokratickú diskusiu a ochotu púšťať sa do nadstraníckej spolupráce?

Znamená to, že ten systém nefunguje tak, ako by mal. Neznamená to, že Donald Trump je diktátor v tejto chvíli, stále, keď súdy rozhodnú, tak on uposlúchne.