keď Rusko pred štyrmi rokmi otvorene vtrhlo na Ukrajinu – a to už sme mali za sebou anexiu Krymu a ruské útočenie na východné ukrajinské regióny –, bol to pre mňa pocit, že sme na krok od plnoformátovej vojny aj tu, na území Slovenska. Znie to iracionálne, ale ja som aj v 90. rokoch žila s presvedčením, že Rusko neprestane byť problém, že raz zaútočí na Západ – aj na nás. Z dnešného pohľadu to nebolo zase také iracionálne...

Alexander Duleba: Nuž, intuícia zjavne nie je zlé vodidlo. Ja som bol, naopak, presvedčený o tom, že pád totalitného režimu vo východnom bloku znamená novú agendu, ktorá prepíše dejiny týchto krajín. My sme nemali inú alternatívu ako budovať slobodu, spravodlivosť a voľný trh – a myslel som si, že to bude mať taký silný náboj, až to prevalcuje všetko ostatné. Aj v Rusku. Evidoval som varovné signály, že vývoj sa uberá aj iným smerom, ale veril som, že reformná agenda, zdravý rozum a zmysel pre politickú existenciu vyhrajú. Stále som bol v tom, že nemá zmysel v politike robiť neracionálne veci. Bol to omyl.

„Jeľcin najskôr zrušil 23 politických strán, čo vyvolalo krátku občiansku vojnu, ktorú vyhral, a potom v parlamentných voľbách referendom prijali novú ústavu.“

ten prvý varovný signál, o ktorom hovoríte, čo to bolo pre vás?

V roku 1993 prešla novela ruskej ústavy, ktorá zmenila parlamentný systém, ktorý chceli budovať, na superprezidentský. Zdôvodnenie znelo, že Jeľcin potreboval poraziť ruských nacionalistov, komunistov a fašistov. Postupoval tak, že najskôr jedným dekrétom zrušil 23 politických strán, čo vyvolalo krátku občiansku vojnu v Moskve, tú Jeľcin vyhral, a potom v parlamentných voľbách referendom prijali novú ústavu. Bolo mi jasné, že toto nie je cesta k parlamentnej republike – ktorá, to som presvedčený, bola v tých posttotalitných systémoch jedinou cestou umožňujúcou zásadnú spoločenskú zmenu. Malo to byť výstrahou, ale vysvetľovalo sa to tak, že demokrati musia poraziť komunistov a fašistov, takže to malo byť pre Rusko dobré. Žiaľ, veľké právomoci vždy lákajú na zneužívanie. Ale stále sme všetci žili v tom, že chceme stabilné a demokratické Rusko, ktoré nemá inú strategickú alternatívu ako demokraciu.

tiež som sa obávala občianskej vojny v Rusku, najmä toho, že by to zvrátilo vývoj k demokracii v postsovietskom bloku, a tak som, priznám sa, držala palce Jeľcinovi – nikdy som sa vlastne neprestala cítiť ostražito pred Ruskom. Niekto by povedal, že som kovaný rusofób, ja odpoviem, že som skôr rusorealistka. 

Ja som vyhral aj ocenenie Rusofób roka v kategórii fyzická osoba, organizovala to Čarnogurského spoločnosť niekedy po anexii Krymu, v rokoch 2015 – 2016, dostal som sa k tomu nechtiac, ale mám to aj na papieri. Ale vážne, ruský vývoj je proste tragédia. Rusi nezvládli samých seba, ale ani my sme nezvládli ich. A nezvládli sme ani ten vývin v postsovietskom priestore. V roku 1994 bolo urobené Budapeštianske memorandum v dobrej viere, že práve Rusko je ten kľúčový partner, ktorý bude nástupcom Sovietskeho zväzu v jadrovom odzbrojení, prinútili sme Ukrajinu de facto sa jadrovo odzbrojiť – boli sme skrátka rusocentrickí. Západná politika bola rusocentrická, vychádzala z toho, že jadrovou veľmocou musí byť niekto, kto ten priestor zorganizuje, a že Rusko je najsilnejšie, najväčšie, kooperatívne, že sa tam presadia reformy – a tak sme dali Rusko na prvé miesto. Všetko sa najskôr dohodlo s Ruskom, až potom sa riešili veci s ostatnými, toto bola politika Západu a nebola správna. Budapeštianske memorandum je toho iba príkladom.

kedy sa ukázalo, že táto politika Západu je omyl?

Definitívne som z toho vytriezvel po roku 2014, ale prvým budíčkom bolo ruské prepadnutie Gruzínska v auguste 2008. Pozor, už v tom roku 2000, keď nastúpil Putin ako prezident, si Západ väčšinovo uvedomil, že Rusko prestalo s hľadaním cesty k Európe, že už nechce byť európskou krajinou s európskymi inštitúciami, ale ide iným smerom. No stále ho brali ako pragmatického partnera, s ktorým sa dajú robiť dohody.

nebola to osudová chyba?

Pozrite sa na Angelu Merkelovú. Tú dnes môžeme spätne kritizovať za mnohé veci, ale ja ju považujem za jednu z najlepších nemeckých kancelárok. Ona ako Nemka z Východného Nemecka žila a chápala Ostpolitik ako základ, a kto nepochopí nemeckú Ostpolitik, nepochopí politické dejiny Európy od 70. rokov. Geopolitickým cieľom Nemcov bolo zjednotenie Nemecka. Vedeli, že pokiaľ bude Európa rozdelená na dva bloky a ich krajina na dve časti, k zjednoteniu nedôjde. Chceli vyriešiť svoju povojnovú otázku a šli do toho vo chvíli, keď už bolo po Karibskej kríze v roku 1962 jasné, že veľká jadrová vojna nebude. V 60. rokoch nastalo oťukávanie sa medzi Američanmi a Sovietmi, lebo bolo jasné, že plnoformátová vojna by nemala víťaza. Po desiatich rokoch rokovaní boli v rokoch 1972 a 1973 podpísané dve kľúčové dohody. Prvá bola ABM z roku 1972 – Anti-Ballistic Missile Treaty – dohoda o protiraketovej obrane, ktorá zaviedla princíp vzájomnej jadrovej zraniteľnosti. To znamenalo priznanie, že vojnu nemožno vyhrať, a preto sa jadrové zbrane nepoužijú. V roku 1973 nasledovala Dohoda o prevencii jadrovej vojny. Tieto dve dohody boli kľúčové pre vybudovanie celej infraštruktúry kontroly jadrového zbrojenia medzi Východom a Západom.

tej infraštruktúry, ktorá dnes fakticky neexistuje. Zmluva New START je preč a sme späť tam, kde sme boli v 60. rokoch.

Z pohľadu európskej bezpečnosti dnes nemáme nič.

ani Američania na tom nie sú lepšie.

V medzinárodných vzťahoch existujú písané a nepísané režimy. Písané režimy sú kontrakty. Nepísané režimy sú postavené na medziľudských kontaktoch a socializácii, tie zvyknú prežiť písané režimy. A po 70., 80. a 90. rokoch sa ten systém budoval. Ešte Obama s Medvedevom podpisovali poslednú dohodu v Prahe.

to bola práve tá New START, ktorá teraz exspirovala.

Áno, ale Putin pozastavil jej plnenie zo strany Ruska už vo februári 2023. Čiže od roku 2023 sme de facto tam, kde sme teraz, respektíve obrazne povedané tam, kde sme boli v 60. rokoch. Ale vráťme sa k tomu, čo všetky tieto dohody umožnili: to, že v Európe nebola veľká vojna v paradigme Východ – Západ, že celý konflikt sa preniesol do tretích krajín v Latinskej Amerike, v Afrike aj inde. Ale už bolo jasné, že ide o studenú vojnu. Predtým hrozila horúca vojna. A keď sa ukázalo, že veľká vojna nebude, Nemci do toho vstúpili so svojou Ostpolitik. 

aby sme si to objasnili – šlo o istú limitovanú spoluprácu so Sovietskym zväzom a jeho spojencami, čo z dnešného pohľadu vyzerá nerozumne, dokonca nemorálne. Ale z dobovej logiky tomu rozumiem. Nemali veľa iných možností.

Chceli zjednotiť Nemecko.

prezentovali to však ako pre celok prospešný projekt spolupráce medzi Východom a Západom. Nehovorili: Riešime si vlastnú traumu. Hovorili: Prospievame celému Západu.

Ale v Ostpolitik bola istá genialita, a tá spočívala v tom – a odvtedy je to hlavná črta nemeckej politiky –, že išlo o pragmatickú spoluprácu. Západonemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher to dotiahol do dokonalosti. Bol liberál, zatiaľ čo CDU/CSU prišli s Westpolitik, teda so začlenením Nemecka do západných štruktúr.