pre časť ľudí na Slovensku je Irán príliš vzdialená krajina na to, aby dianie v nej považovali za dôležité pre strednú Európu. Teraz sa na Irán predsa len upiera aj od nás viac očí, lebo Iránci sa vzopreli teokratickej diktatúre ajatolláhov. Iulia, vy okrem toho, že vyučujete na Georgetown University a na Washington University, ste aj výskumná pracovníčka v Middle East Institute vo Washingtone, expertka na Stredný východ a Irán. Čo treba vedieť o dianí v Iráne?

Ako hovoríte, v Iráne vypukla vlna protirežimových protestov. A režim odpovedal krvavo. Stále nepoznáme presný rozsah tej katastrofy, ale v pamäti mi utkvel titulok, ktorý ho naznačuje. Znel takto: Každý v Iráne pozná niekoho, kto bol zabitý. Až také je to zlé. Predpokladá sa, že protestovalo niečo vyše troch percent populácie, to číselne nevyzerá ako veľa, ale dejiny pokusov o revolúcie hovoria, že v uliciach nikdy nemáte viac ako desať percent populácie, takže toto sú vysoké čísla. Reakcia režimu bola rozsiahla a hrozná, zabili desiatky tisíc ľudí, aj preto Iránu už konečne venuje viac pozornosti aj Európa. No treba vedieť, že v posledných približne 15 rokoch prepukajú masové protesty opakovane, približne každé dva-tri roky. Pred touto vlnou protestov boli nepokoje po smrti ženy, ktorú zabila mravnostná polícia – Mahsa Amini sa previnila iba tým, že nebola oblečená podľa príkazov iránskeho režimu. Predtým prebehol pokus o Zelenú revolúciu. Toto je však nebývalo masová vlna protestov.

prečo až toľko ľudí vyšlo do ulíc?

Problémom je ekonomika, Iránci riešia ťažkosti každodenného živobytia a je symbolické aj paradoxné, že tieto protesty vypukli na bazári – trhovisku – v Teheráne, kde sú bežne pracovníci skôr prorežimoví. Aj oni sú však už zúfalí – ako potvrdzujú ekonomické dáta, Irán je v ťažkej kríze. Prepojenie ekonomiky s politikou dobre chápu práve tí, ktorí žijú v strednej a východnej Európe, kým na Západe panuje tendencia oddeľovať politické problémy od ekonomických. No tí z nás, ktorí si pamätajú rok 1989 a revolúcie proti diktatúram vo východnom bloku, vedia, že ekonomická situácia bola vtedy zlá, a to u ľudí vyostrilo pocit politického útlaku. Iránci sú na tom teraz zle aj politicky, aj ekonomicky. Trvá to dlho, ale v posledných mesiacoch sa to ešte zhoršilo. 

krvavé potlačenie protestov konečne otriaslo aj svedomím Európy...

Áno, konečne sa v Európskom parlamente našlo dosť hlasov na odsúdenie konania iránskeho režimu a oficiálne vyjadrenie solidarity s protestujúcimi. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyhlásila, že EÚ bezvýhradne podporuje protivládne protesty v Iráne. Toto sa však podarilo dosiahnuť až tento rok. V roku 2023 sa nezmobilizoval konsenzus, aby sa EÚ takto postavila za iránske protesty. Jednoducho, ten pohľad na krv v iránskych mestách bol priveľa. Plus je tu ešte jeden kľúčový rozdiel, ktorý si možno EÚ uvedomuje – to, čo vidíme teraz v Iráne, umožňujú Rusko a Čína. Tieto krajiny podporujú Irán finančne, zbraňami a aj technológiami, ktorými teokratický režim sleduje a ovláda občanov. Počas represií iránsky režim identifikoval ľudí v kontexte Starlinku, satelitov, identifikoval ich cez routery, cez technické zariadenia, ktoré používali na pripojenie sa k internetu počas vládou nariadeného blackoutu. Režim bol schopný zaviesť blackout a po prvý raz v dejinách úplne odpojil Starlink.

hovoríte, že režim používal technológie na identifikovanie a prenasledovanie ľudí, ktorí sa postavili proti nemu?

Áno. Aj tí Iránci, ktorí nešli na ulicu, a ktorí sa nazdávali, že sú preto v bezpečí, boli vystavení represáliám. Stačilo, ak sa človek napojil na internet, komunikoval s ľuďmi na ulici, a polícia prišla, vyrazila dvere, konfiškovala techniku, zatýkala ľudí, odvliekla ich, a to znamenalo, že ich mohla beztrestne zabiť. Toto bol veľký rozdiel oproti protestom v predošlých rokoch. Vznikla orwellovská situácia – iránsky režim, ktorý hodnotovo patrí do minulosti, má dnes v rukách techniku 21. storočia a dokáže ňou ovládať životy ľudí, ako chce.

„Mašinéria režimu v Iráne je omnoho sofistikovanejšia ako tá, proti ktorej stáli protestujúci v strednej a východnej Európe v roku 1989.“

sú technologické nástroje režimu aj za tým, že vládni ozbrojenci chodili do nemocníc a tam zabíjali zranených? Odhalili tých pacientov používaním technológií?

Tam šlo častejšie o rutinné razie, lebo režim predpokladal, že väčšina hospitalizovaných s úrazmi alebo s istými typmi úrazov ich utrpela na protestoch, a tak ich poriadkové sily prišli vo veľkom vraždiť. To je netechnologický, nesofistikovaný spôsob identifikácie. Ale veľa ľudí bolo zadržaných aj zabitých, hoci ich nenašli v nemocnici – stačilo, že sa spojili so svetom, informovali svojich príbuzných na Západe, prípadne hovorili s médiami ako Rádio Slobodná Európa, Rádio Farda alebo s inými západnými stanicami.