minulý rok bola laureátkou dvoch cien Dosky za predstavenie aj najlepšiu réžiu v jej divadle Slzy Janka Borodáča (Outcast) a ďalšiu Dosku získal Roman Poláčik za výkon v hre Nosorožec v SND, ktorú režírovala. Stretli sme sa v jej rodnom Prešove, v slobodnom kultúrnom priestore Christiania, symbolicky vzhľadom na situáciu v kultúre. 

začnime detstvom. Viem, ako sa v detstve prejavuje, že človek chce byť hudobník, spevák alebo herec, ale čo robí budúci režisér či režisérka? Mala si bábkové divadlo alebo niečo také?

Áno, a nedávno som si naň spomenula. Raz pred Vianocami som ako dieťa kutrala, kde sú schované darčeky, a to divadlo sa im nepodarilo dobre ukryť, lebo bolo veľké. Klasické gašparkové so šiestimi figúrkami, tri dobré postavy a tri zlé. Každú nedeľu som robila nejaké programy, potom prišli aj politické kabarety.

prosím? V detskom veku?

Tak ja som ročník 1982, keď bola revolúcia, mala som sedem. Rodičia ma zobrali aj do Bratislavy na manifestácie. U nás v rodine sa vždy riešila politika a všeličo som pochytila aj ja, takže boli kabarety.

aké boli ďalšie aktivity budúcej režisérky?

Hodiny som počúvala platne svojich rodičov – takto som sa dostala aj k popu, vážnej hudbe, jazzu a rocku. V desiatich som sa prihlásila na dramatický krúžok a tam mi umožnili riadiť výstup. No a celé to bolo prepojené s hudbou, chodila som na klasickú gitaru, venovala som sa poézii aj výtvarnému umeniu. A to nerátame šport, basketbal. Nikdy som sa nevenovala len jednému druhu umenia. Veľmi skoro som ale zistila, že pre mňa nie je iná cesta ako réžia. V štrnástich som založila undergroundové divadlo Raqua.