vďaka, Marci, že ste si našli čas pre našich čitateľov. Zhovárame sa vo svete, ktorý akoby stratil svoje kotvy, asi príznačné je, že práve s vami – spolu so svojím manželom ste sa po druhom volebnom víťazstve Donalda Trumpa v Amerike presťahovali do Kanady. Už sa vám Kanada začína javiť ako domov?

Vždy som tak trochu bola tým, čo ruský jazyk označuje ako bezrodnyj kosmopolit. Vykorenený kozmopolita. Svoj pocit domova si nosím so sebou, nie je nijako mimoriadne zviazaný s konkrétnym miestom na zemi. Vyrástla som v americkom Allentowne, v štáte Pensylvánia, ale v osemnástich som sa odtiaľ odsťahovala a k tomu mestu nemám silný vzťah. Dnes žijem v Toronte a musím priznať, že sa tu začínam cítiť príjemne.

mnoho Američanov, významných ľudí, hovorilo, že ak opäť vyhrá Donald Trump a s ním jeho tábor MAGA, tak opustia Spojené štáty. Mnohí z nich napokon zostali; vy ste sa rozhodli odsťahovať. Čo konkrétne to spôsobilo a je to navždy? Čo by sa vo vašej americkej vlasti muselo zmeniť, aby ste zvažovali, že sa tam vrátite? A ešte taká historická poznámka – vaša situácia sa v dejinách opakuje, keď príslušníci inteligencie opúšťajú vlasť z politických dôvodov. Vnímate svoj „exil“ aj v tomto historickom kontexte?

Obávam sa, že naše sťahovanie si vyslúžilo toľko pozornosti, až sa trochu prehnane zdramatizovalo. V skutočnosti šlo o veľmi postupné rodinné rozhodnutie, ktorého počiatky sú hlbšie, ďaleko pred rokom 2024. Jedna vec je, že v Spojených štátoch som učila na Yale a Yale je výnimočná inštitúcia. Učilo sa mi tam vynikajúco, mám tam priateľov a kolegov, ktorí mi chýbajú a ešte dlho budú. Na druhej strane je pravda, že som nikdy nemala v pláne zostať tak dlho v jednom meste, v jednej inštitúcii, a tu prišla šanca na zmenu uprostred kariéry. Dôležité bolo tiež, že už dávno som chcela vychovávať svoje deti na mieste, kde nie je tak veľa násilia spojeného so strelnými zbraňami. V Spojených štátoch je tohto typu násilia hrozivo veľa, ešte aj v politicky omnoho lepších časoch. New Haven, kde sme žili, je necelú hodinu cesty od Sandy Hooku, kde pred vyše desiatimi rokmi strelec povraždil celú triedu na základnej škole – prvákov. V tom čase jeden z mojich študentov pracoval na čiastočný úväzok v posádke záchranky a táto posádka bola do Sandy Hooku privolaná medzi prvými. Keď tam prišli, nemali koho zachraňovať – našli iba mŕtvych. Počet strelných zbraní na hlavu je v USA vyšší ako hocikde inde na svete. Som slavistka a vždy som mala na pamäti vyjadrenie Antona Čechova o zbraniach: Keď je na scéne zbraň, v poslednom dejstve sa z nej nutne vystrelí. Obávam sa, že to neplatí len v divadle, ale aj v živote. V New Havene je v ktorýkoľvek sobotný večer nemocničný urgent plný ľudí, ktorých postrelili.

„To, že som odišla zo Spojených štátov amerických práve v tomto momente, keď sa moja vlasť podľa mňa a mnohých prepadá do fašizmu, je čímsi mimoriadne.“

v Toronte pôsobíte na Munk School for Global Affairs, čím vás prilákala?

Začali sa so mnou a s mojím manželom, Timothym Snyderom, rozprávať už pred nejakými tromi rokmi, ponúkali nám nové pôsobisko.