v ruke držím tvoju čerstvo vydanú knižku, ktorá sa volá Päť kostí albatrosa. Pritom vôbec netuším, čo ten názov znamená. Čo znamená? 

To vysvetľujem v úvode tej knihy a pointa toho vysvetlenia je, že v skutočnosti ani ja netuším, čo ten názov znamená.

tak prečo sa tak volá?

Pretože predchádzajúce knihy populárno-vedeckých článkov z .týždňa sa volali Jeden výdych koňa, Dva hrby ťavy, Tri hlavy draka a Štyri prsty tapíra. Názov piatej musel byť do série a keď Ľudmila Jozefáková prišla s piatimi kosťami albatrosa, hneď mi bolo jasné, že je to dobrý názov. Ona na tie slová narazila niekde na internete, nepamätala si kde ani o aké kosti išlo. Ani ja som nenašiel nič o nejakých piatich konkrétnych kostiach, ale názov už zostal.

názov nesúvisí s textami v tej knihe?

Nie, s textami z .týždňa nesúvisia názvy kníh vôbec nijako. Súvisia vždy len s úvodným textom, ktorého zmyslom je ukázať, že aj o zdanlivo nezaujímavých veciach sa dá povedať všeličo zaujímavé. Takže keď už bol vybraný názov, začal som sa o albatrosoch všeličo učiť, aby som vedel napísať úvod, ktorý by dokázal čitateľov vtiahnuť do „týždňovského“ typu rozprávania o vede. A zistil som, že albatros je extrémne zaujímavé stvorenie, aj keď o piatich kostiach som nenašiel nič. S prižmúrením mnohých očí sa dá povedať, že má päť kostí v krídle – ramennú kosť, dve kosti predlaktia, záprstné kostičky zrastené viac-menej do jednej kosti a prsty zrastené viac-menej do jednej kosti. A keďže krídla sú veľmi podstatná časť albatrosa, tak ak nejakých päť kostí, tak asi tých v krídle.

súvisí to nejako s tým, že albatros lieta podobne ako vetroň, čiže bez mávania krídlami?  

To som si pôvodne myslel aj ja. Albatros naozaj lieta fantastickým spôsobom, pri ktorom vôbec nemáva krídlami, a dokáže tak preletieť desiatky kilometrov. Mimochodom, prvý človek, ktorý pochopil mechanizmus takéhoto lietania, bol lord Rayleigh – neskorší nositeľ Nobelovej ceny za fyziku. Lenže aj keď albatros krídlami nemáva, musí ich udržať roztiahnuté, a to tiež nie je zadarmo. Skús upažiť ruky a držať ich tak pätnásť minút. O albatrosoch sa predpokladalo, že vydržia s roztiahnutými krídlami tak dlho bez veľkej svalovej námahy práve vďaka kostiam. Konkrétne sa predpokladalo, že majú v kostiach krídiel nejaký zámok – že je tam nejaké vybranie a nejaká západka a že keď sa tie kosti dostanú do istej polohy, tak to tam zacvakne a už nemusíš držať krídla svalmi. A potom, keď tým trošku správnym spôsobom pohneš, tak ten zámok uvoľníš a môžeš krídlami znovu hýbať.

a je tam taký zámok?

Jediné, o čom som sa dočítal, bol podobný zámok nie v ramene, ale v lakti. Lenže ten zámok v lakti neslúži na to, aby albatros udržal bez svalovej námahy krídla roztiahnuté, ale na to, aby ich bez svalovej námahy udržal pritiahnuté k telu vtedy, keď je na zemi. V ramene má albatros zrejme tiež nejaký zámok, ktorý je však tvorený nielen kosťami, ale aj tvrdými šľachami. Ako presne to je, to som sa nikde nedozvedel.

takže tých päť kostí, ktoré vidíme na obálke, to sú len nejaké voľne pohodené kosti? 

No s kosťami na obálke bol trochu problém. Peter Kľúčik sa ma pýtal, ako ich tam má nakresliť, ale ja som nevedel. On vždy nakreslí niekoľko návrhov, ako by to mohlo vyzerať, a na jednom z nich mal albatros náhrdelník a na ňom päť zubov. Lenže zuby nie sú kosti, takže som navrhol, či by tam nemohol mať namiesto toho päť kostičiek. Peter sa mňa tak čudne pozrel a spýtal sa ma, či som už niekde videl divošský náhrdelník s kostičkami namiesto zubov. Na to som nemal veľmi čo povedať, ale tých päť kostí som tam niekde chcel mať. Takže sme sa nakoniec dohodli, že jednu kosť bude držať v zobáku a štyri sa tam budú len tak povaľovať.

pričom kniha nie je ani o albatrosovi, ani o kostiach. O čom je?

Je to desať sérií po päť článkov, každá séria je na inú tému. Také boli aj predchádzajúce knihy. Tie série vychádzali postupne v .týždni a keď už ich bolo veľa, tak sme z toho urobili knihu. Bola to prvá kniha, ktorú vydavateľstvo W PRESS vydalo – a v podstate to bol experiment. Vôbec sme netušili, či o to ľudia budú mať záujem. Ukázalo sa, že vcelku majú, a tak sme v tom pokračovali. Až kým som neprestal vládať písať tie populárno-vedecké články do .týždňa.

v akom zmysle prestal vládať? 

Proste som už nemal nové nápady. A keď som aj nejaké mal, tak som si k nim musel stále viac a viac vecí doštudovať. Čiže mi to trvalo stále dlhšie a dlhšie. Okrem toho, ak chce človek o niečom napísať päť podľa možností rôznorodých textov, musí o tom mať dosť širokú predstavu, ktorú som nemal. Tak som si povedal, že koniec. 

a všetky v .týždni publikované články vyšli aj knižne?

Nie. Jedna kompletná séria o Mendelejevovej periodickej tabuľke a jedna takmer kompletná séria o vlakoch nevyšli v žiadnej knihe. A ešte bola jedna séria o vitamínoch, z ktorej tri texty napísal Peter Szolcsányi a dva sme napísali my s mojou ženou Sašou. Medzičasom Peter vydal tie svoje tri články vo svojej knihe Intímny život molekúl, takže ak by som chcel použiť tie naše dva články, museli by sme so Sašou dopísať ďalšie tri.

predpokladám, že ste ich dopísali. 

Áno. Mimochodom, tie tri články nikdy nevyšli v .týždni, čiže prvý raz vychádzajú v tejto knihe.

a zvyšné texty vznikli ako?

Ja som sa tú svoju rubriku „päťkrát o…“ pokúsil ešte dvakrát resuscitovať, čím vznikli dve ďalšie série. V roku 2015 uplynulo sto rokov od Einsteinovho objavu všeobecnej teórie relativity. To sa mi zdalo, že si úplne pýta sériu päťkrát o všeobecnej teórii relativity, tak som ju napísal. Potom som sa ešte raz pokúšal obnoviť tú rubriku s tým, že už to nebudem to písať ja, ale že získam nejakých externých autorov. Tak som oslovil mladších kolegov od nás z katedry, či by nenapísali sériu „päťkrát o superstrunách“. No a keďže superstruny sú vlastne teóriou, ktorá by mala ísť v nejakom zmysle ešte hlbšie ako súčasná teória elementárnych častíc, tak som k nej napísal ako úvod sériu „päťkrát o elementárnych časticiach“. Aj s týmito dvomi sériami to však bola akurát polovica knihy, a do tej druhej sa mi veru nechcelo.

ale nakoniec si sa do nej pustil.

Áno, pretože minulý rok sa stala vec, ktorá ma prekvapila a donútila ma premýšľať o tom, či predsa len nemá význam tú piatu knihu dokončiť. Konkrétne sa stalo to, že vyšla naša spoločná kniha Desať rozhovorov o kvantovej mechanike. A tá nám ukázala, že o tento druh literatúry je tu ešte stále nezanedbateľný záujem. Jednak sa nepredávala zle a jednak sme na ňu mali nečakane pozitívne reakcie.

a pritom ten názov podľa mňa nie je celkom výstižný. Pretože pre mňa to nie je kniha o kvantovej mechanike, pre mňa je to kniha o fungovaní tohto sveta. Z rôznych hľadísk, čo je úplne fascinujúce. Od toho, prečo je meč ostrý, až po to, že prečo je briliant drahý. Áno, súvisí to s kvantovou mechanikou, ale v skutočnosti je to fascinujúce čítanie o tom, ako funguje tento svet okolo nás.

Áno, to je to, čo sme sa tou knihou pokúšali povedať my čitateľom. A oni povedali nám, že také knihy má význam písať. Tak sa mi začalo zdať, že keď vlastne mám napísanú polovicu ďalšej knihy, asi by som k nej mal dopísať aj tú druhú polovicu. 

takže si ju dopísal?

Nie, to už by som asi nezvládol. Ale uvedomil som si, že občas som písal do .týždňa články o vede aj mimo rubriky .veda. Napríklad o lete na Mars alebo o objave prvej Zemi podobnej extrasolárnej planéty. Ukázalo sa, že takéto články boli až štyri, a keď som k nim pridal rozhovor s objaviteľom úplne prvej extrasolárnej planéty, tak som zrazu mal sériu „päťkrát o planétach“. Mimochodom, Michel Mayor dostal za tento objav Nobelovu cenu za fyziku a ja som si uvedomil, že veď tých rozhovorov s nositeľmi Nobelovej ceny za fyziku som robil viac. Okrem toho rozhovoru s Mayorom ešte ďalších päť. A hneď som mal ďalšiu sériu „päťkrát s nositeľmi Nobelovej ceny“.

počkaj, v tej knihe je päť rozhovorov s nositeľmi Nobelovej ceny?

Šesť.

tak ale to už si nemusel písať nič iné. Veď to samotné sa oplatí kúpiť.

To neviem posúdiť. Ja som chcel, aby sa to podobalo na predchádzajúce knihy, takže som potreboval ešte tri série. Jednu som poskladal z článkov inšpirovaných textami kolegov a dve som počas tohto leta napísal a publikoval v .týždni. A tak bola kniha hotová. Nakoniec má viac strán než ktorákoľvek z tých predchádzajúcich.

TÝŽDEŇ.kniha Martin Mojžiš: Päť kostí albatrosa. Desať sérií populárno-vedeckých článkov. Ilustrácia na obálke: Peter Kľúčik. Vydalo vydavateľstvo W PRESS v Bratislave v roku 2025.

viem, že sa na každú sériu dlho pripravuješ. Z ktorej z tých sérií, respektíve z príprav na ňu, si bol najviac užasnutý?

Mňa asi najviac bavila séria o tom, ako Einstein objavil všeobecnú teóriu relativity. 

to si nevedel?

Vedel, ale len do istej miery. Tu som si to musel pozrieť poriadnejšie a je to fascinujúca story. V roku 1905 napísal Einstein štyri články a v každom z nich je úplne jasne vyložená nejaká celkom nová fyzika. A potom až do roku 1915 vymýšľal všeobecnú teóriu relativity, a nie a nie ju vymyslieť. Postupoval v drobných krokoch cez veľa slepých či poloslepých uličiek. Záverečná formulácia je veľmi elegantná a v nejakom zmysle jednoduchá, ale cesta k nej viedla cez veľké množstvo pokusov a omylov.

s ktorou sériou si mal najviac práce?

Asi so sériou o železe. V predchádzajúcich knihách je niekoľko sérií o nejakom prvku – o vodíku, o héliu, o uhlíku, o zlate. Tie sa mi písali pomerne ľahko a bol som presvedčený, že so železom to bude podobné, ale nebolo. Dlho som nevedel nájsť kľúč, ako napísať päť textov, ktoré by boli všetky o železe, ale každý podľa možností celkom iný. Úplne som sa s tým trápil.

„Nakoniec sa to tak zaplietlo, že som mal chuť pojať to celé ako Kurosawov film Rašomón alebo ako nejakú Borgesovu poviedku.“

niekedy sa treba trápiť a potom vznikne dobrá vec, nie?

Ale ja sa nechcem trápiť.

tak mi povedz, z ktorého článku si mal najväčšiu radosť.

Paradoxne asi z jedného z tých článkov o železe. Keď som si k nemu začal študovať veci, zistil som, že je to podstatne zamotanejšie, než som si dovtedy myslel. Nakoniec sa to tak zaplietlo, že som mal chuť pojať to celé ako Kurosawov film Rašomón alebo ako nejakú Borgesovu poviedku. Rozhodol som sa pre tú borgesovskú poviedku, aj keď to bolo dosť trúfalé rozhodnutie. Veľmi ľahko sa to mohlo nepodariť a aj keby sa to podarilo, väčšina čitateľov by si asi ten fór nevšimla. Ale povedal som si, že to skúsim, a dosť som sa pri tom bavil.

ktorá zo sérií v tejto novej knižke je takpovediac nefyzikálna? Je tam taká?

Tá o železe je dosť rôznorodá, určite nielen fyzikálna. Napríklad tá borgesovská poviedka je úplne nefyzikálna. Nefyzikálne sú aj série o vitamínoch a periodickej tabuľke. Aj čiastočne aj tá o krivkách.

o ženských krivkách?

Aj.

naozaj?

Áno. Už dávnejšie som narazil na jeden článok s veľmi pôvabným evolučným vysvetlením toho, prečo sa nám páčia takzvané ženské krivky. Neviem, či je to správne vysvetlenie, tá práca nie je veľmi citovaná. Ale ich nápad aj ich argumenty mi pripadali veľmi zaujímavé. Takže som o tom napísal, aj keď to ešte nie je uzavretá téma. Mne sa zdá celkom rozumné písať aj o otvorených témach, najmä ak sú nejakým spôsobom pekné a pritom zrozumiteľné.

v tej sérii o krivkách je jeden text venovaný elipse. Čo zaujímavé sa dá povedať o elipse? Je kruh a potom je elipsa. No a čo viac?

To je napísané v tom článku.

ale čo je tam napísané? Čo viac sa o tom dá povedať?

Napríklad to, že elipsa nie je len čapatý kruh. Je to presne definovaná krivka, pričom možných definícií je viac a na prvý pohľad vôbec nie je jasné, že všetky definujú tú istú vec. Definícia starých Grékov používala rovinné rezy kužeľa, o veľa storočí neskôr prišla definícia pomocou bizarne sa pasúcej kozy. Ak navlečieme obojok kozy na špagát, ktorého konce sú priviazané k dvom kolíkom zatlčeným do zeme, tak tá koza vypasie v tráve elipsu. Vôbec pritom nie je zjavné, ako to súvisí s rezmi kužeľa. Keď Kepler zistil, že planéty sa pohybujú okolo Slnka po elipsách, tiež nebolo jasné, kde sa tam tie elipsy vzali. Kde je tam nejaký kužeľ a rovina, ktorá ho reže? O koze ani nehovoriac. A keď potom Newton vysvetlil, ako sa tam tie elipsy dostali, bola to možno najväčšia udalosť v celých dejinách vedy. O elipse sa toho dá povedať naozaj dosť. 

ILUSTRÁCIE MARTIN MOJŽIŠKoláž z ilustrácií Martina Mojžiša z jeho najnovšej knihy Päť kostí albatrosa.

keby si si mal tipnúť, ktorú z tých sérií čitatelia najviac ocenia, čo by si povedal? 

To sa nedá povedať, to je individuálne. Niekomu sa bude páčiť niečo, inému niečo celkom iné.

ale keby si si mal tipnúť.

Neviem. Možno tie rozhovory s nositeľmi Nobelových cien budú zaujímavé pre všetkých.

je tam aj ten rozhovor s Kipom Thornom, ktorý si s ním nedávno viedol o filme Interstellar?

Nie, ten tam nie je, ten sa nezmestil. Ale aj v rozhovore, ktorý v knihe je, sa čiastočne venujeme aj tomuto filmu. Inak, v tom filme sa vyskytuje jedna planéta s veľmi zaujímavou fyzikou. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou napísať o tej planéte jeden text do série o planétach, ale nakoniec som tam dal iných päť textov.

to je tá planéta s tou obrovskou vodnou vlnou?

Áno, to je ona.

inak ja si pamätám, ako Kip Thorne sedel tu v tomto štúdiu, ktoré sme si svojpomocne urobili. A pred ním Roger Penrose. To dokazuje, že aj Slovensko je troška americký príbeh, že aj tu môžeš urobiť malé štúdio a potom v ňom sedia držitelia Nobelovej ceny.

Ale treba povedať, že väčšinou to bolo zásluhou Tóna Zajaca.

aké je to rozprávať sa s nositeľom Nobelovej ceny? Je to ťažké alebo skôr ľahké?

Tak určite je to ťažké v tom, že človek cíti obrovský rešpekt. A súčasne mám vždy trému.

trému?

Samozrejme.

v zmysle, či sa neopýtaš nejakú blbosť?

Jednak to a jednak vždy cítim takú neistotu, či sa budem vedieť dostatočne dlho pýtať zaujímavé veci tak, aby to malo nejakú líniu. Ja si celkovo myslím, že nemám veľmi veľký talent na robenie rozhovorov, takže istú bázeň pociťujem pri robení rozhovoru skoro vždy. A špeciálne s takýmito ľuďmi.

moja skúsenosť je pritom taká, že tí nositelia Nobelovej ceny, ktorých sme tu mali, sú v skutočnosti úplne milí ľudia.

To môžem stopercentne potvrdiť. Všetky tie rozhovory prebiehali tak, že aj keď nejakú neistotu som pociťoval až do konca, veľmi rýchlo sa to dostalo na úplne inú hladinu. Ako príklad spomeniem rozhovor s Douglasom Osheroffom, objaviteľom supratekutého hélia 3. On má predkov zo Slovenska a keď bol malý, stará mama s nimi hovorila po slovensky. Tak som sa ho hneď na začiatku spýtal, či si ešte niečo pamätá, a on že už len pár viet, ako „zavri dvere“ alebo „poďme spať“. A že k tomu poslednému sa viaže jedna taká trápna historka. Vraj bol raz s kolegom v labáku dlho do noci a niekedy okolo druhej povedal tak skôr sám pre seba „poďme spať“. Ten druhý človek nevedel po slovensky, ale učil sa po rusky a vysvetlil mu, že ho práve zavolal do postele. A ja na to, že nechcem kaziť dobrú historku, ale „poďme spať“ znamená, že sa ide spať a nie, že sa ide spolu do postele. A Osheroff na to: „Uf, tak to je úľava, po všetkých tých rokoch.“

tak na záver ešte pár technických informácií. Kniha sa už dá kúpiť v kníhkupectvách aj na našej stránke. Dajú sa kúpiť aj predchádzajúce štyri knihy?

Myslím, že dve sa kúpiť dajú a dve sú vypredané. Ale v priebehu budúceho roku sa chystá dotlač všetkých štyroch kníh, takže by nemal byť problém dostať sa k nim. Okrem toho je v hre aj taká myšlienka, že by sme vyrobili kartónovú kazetu pre všetkých päť kníh a predávali by sa spolu. Prípadne ak ľudia už knihy majú, mohli by si u nás kúpiť len tú kazetu. Mňa to láka hlavne preto, že Peter Kľúčik vymyslel pre obálku knihy Dva hrby ťavy niekoľko variantov, z ktorých som si nevybral ten najlepší. Až neskôr som pochopil, že najlepší bol ten, ktorý považoval za najlepší Peter – je na ňom brontosaurus s dvomi hrbmi. No a práve tento obrázok by sme mohli použiť na tú kazetu. Čím by som sa zbavil tej traumy, že som si nevybral správny obrázok.