boli ste veľvyslancom Slovenskej republiky v Británii, teraz tam vediete významný európsky think-tank. Z toho vyplýva, že sa už dlhší čas pozeráte na Slovensko trochu zvonku a trochu zvnútra. Ktorý pohľad prevláda?

Povedal by som, že je to kombinované, lebo žijem v Londýne, ale zároveň na dennej báze sledujem slovenskú realitu. Táto situácia je pozitívna v tom, že mi dáva trošku odstup a možnosť zblízka vnímať aj zahraničné reakcie a zahraničný kontext. Viem si svoje názory porovnať aj s názormi partnerov, kolegov, moja bublina je širšia, otvorenejšia a aj rôznorodejšia. Tvorím si názor aj v komunikácii s ľuďmi, ktorí majú iný background.  

tu si pripomíname November ’89, verejnosť tým žije viac ako po iné roky, lebo vláda zrušila voľno 17. novembra a hoci morálne je toto rozhodnutie zlé, spôsobilo aj dobrú vec: možnosť pripomenúť si 17. november nie je automatická, ale je to slobodné rozhodnutie, ľudia viac vnímajú hodnoty tohto sviatku. A k tým hodnotám – v novembri 1989 boli očakávania obrovské, ja som mala 17 rokov, čakala som skoro už len dobré veci. Čo ste čakali vy, čo z toho sa splnilo a čo sú zahodené šance?

Tak to mal asi skoro každý z našej generácie, bolo to naivné, no možno to bola aj zdravá naivita, pretože skepsa človeka niekedy príliš brzdí. Odvtedy sme prešli obrovskú cestu a Slovensko je, samozrejme, úplne iné v pozitívnom zmysle slova, ako bolo pred tými tridsiatimi šiestimi rokmi. Ak si zoberieme tú úplne základnú hodnotu, ktorou je sloboda, demokracia, tak v tomto sa to nedá porovnať. Aj ekonomicky sme na tom, samozrejme, oveľa lepšie. Ale na druhej strane sú tam tie nevyužité šance, ktoré ma veľmi mrzia. Som veľmi sklamaný z toho, čo nastalo a čo som si nevedel nikdy predstaviť: že v roku 2025 je potrebné argumentovať v prospech západnej orientácie Slovenska alebo vysvetľovať, že členstvo v Európskej únii a NATO je pre Slovensko dobrá vec. Nevedel som si to predstaviť, nazdával som sa, že také názory sú len u extrémistických strán, konsenzus o západných spojenectvách pre Slovensko bol jasný drvivej väčšine politických elít a celej spoločnosti. A dnes toto akoby neplatí a ja to považujem za tragédiu, lebo nás to brzdí v rozvoji a môže to zvrátiť celý pozitívny rozvoj, ktorý tu po Nežnej revolúcii nastal.

v Novembri ’89 nám bolo jasné, že chceme ísť na Západ...

Dokonca zaznievalo, že na Západ patríme a že sme z neho boli násilne vytrhnutí.

toto zaznievalo, a napriek tomu dnes istá časť obyvateľov Slovenska razí názory, že za komunizmu nebolo zle, že Sovietsky zväz nás v roku 1968 neokupoval, ale zachránil pred kapitalistickým vývojom, ktorý sme si však potom privolali v Novembri ’89 – a to sme vraj neurobili dobre. Títo ľudia spochybňujú November ’89 a smerovanie Slovenska odvtedy. Ako sa to mohlo stať? Spravili chybu elity? Niečo zanedbali?

Myslím si, že sme zlyhali – my ako tá prozápadná modernizačná elita. Všetci sme čiastočne zlyhali, vrátane mňa, lebo sme si mysleli, že v roku 2004, keď sme vstúpili do EÚ a NATO, nastal akýsi náš malý koniec dejín a už sa to nemôže zvrátiť.