po niekoľkých singloch prišiel album Bioelektrovízia a Müller s Banketom okamžite vyleteli do hviezdnych pozícií. V roku 1990 sa Richard odobral na sólovú dráhu a Banket sa zdal byť súčasťou nostalgickej histórie. O to väčšie bolo prekvapenie, že po 40 rokoch sa Banket vracia – albumom Slovenská strela, ktorý je, jedným slovom, vydarený.

Richard sa tak stal opäť členom kapely, a preto sa rozprávam so všetkými troma účastníkmi tejto jazdy, tí dvaja ďalší sú klávesisti a producenti Remo Klačanský a Dominik Kopcsay. 

rišo, prvá otázka bude na teba: Pamätám si, že jeden tvoj rozhovor z 90. rokov mal titulok Ten, čo rozpráva príbehy. Tento príbehy veľmi neobsahuje, texty sú často nadhľadové, odľahčené, je vidno, ako sa bavíš. Ako by si sa definoval dnes v kontexte tohto albumu? Myslím také to indiánske meno „Ten, čo...“  

R. M.: Tak to neviem, ako by som to definoval. V každom prípade som sa stretol s báječnými mládencami, o generáciu alebo dve mladšími, s ktorými sme spravili skvelý album.

a ako ste vlastne prišli k tejto zostave? 

R. M.: Rozhodol som sa, že pri príležitosti 40. výročia albumu Bioelektrovízia mu urobím poctu. Oslovil som niekoľkých kolegov z branže, aby porobili pesničky na moje texty. Nedopadlo to úplne podľa mojich predstáv a niektorým sa do toho ani veľmi nechcelo. Tak som sa rozhodol osloviť Rema Klačanského, ktorý sa stal, mimochodom, členom mojej sprievodnej kapely. Priznám sa, že spočiatku som k tomu pristupoval, a dúfam, že sa Remo neurazí, s nedôverou. Ale medzičasom som sa dozvedel, že robí aj nejakú muziku pre animovaný film či seriál, tak som ho oslovil, či by bol ochotný skúsiť urobiť nejaké popové pesničky. On povedal, že áno –  veľmi suverénne. Dodal som mu tri texty a on dodal tri báječné pesničky. A tak som si hovoril, že skúsim takú možno riskantnú cestu. Oslovil som ho, či by bol ochotný takýmto spôsobom spraviť aj ďalších osem. A on povedal, že áno, prečo nie.