váš film má v čase nášho rozhovoru za sebou prvé dve predstavenia. Ako vás prijal benátsky festival?

Včerajšok a dnešok boli nabité emóciami. Človek si podľa fotografií a videa tak akosi dokáže predstaviť, že pôjde na premiéru po červenom koberci a pozrie si svoj film, ale zažiť to v skutočnosti je úplne iné. Nečakala som, že to pre mňa bude také dojímavé. Keď po skončení predstavenia stojí v sále 1 500 ľudí a dlhé minúty tlieskajú, je to nesmierne silný zážitok. Nie preto, že by som sa cítila lepšia, niečo viac, ale preto, že som videla, ako sa ich náš film dotkol, ako ich oslovil a čosi v nich zanechal. Ľudia predsa na festivaloch bežne odchádzajú z projekcií, keď ich to nebaví – tu to bolo iné. Potlesk znamenal, že náš film festivalové publikum naozaj zasiahol. A to je pre mňa všetko. Pretože nakrútiť film trvá dlho. Roky práce a života – nielen môjho, ale celého tímu. A je to také ocenenie, že lepšie už vlastne ani nemôže byť.

čím sú pre vás filmové prehliadky a festivaly? Sú pre vás dôležité?

Festivaly chápem predovšetkým ako spôsob, ktorým dostaneme film k ľuďom. Slovensko je malá krajina, máme len čosi vyše päť miliónov obyvateľov – a len časť z nich chodí do kina. No a na slovenské filmy, špeciálne také ako ten náš, chodí skutočne len veľmi úzka skupina. To, že sa dostane na taký festival ako Benátky, ktoré patria medzi najprestížnejšie na svete, znamená, že film začne žiť aj medzinárodne. Uvidia ho ľudia, získa distribútorov, ohlasy v médiách, ide do sveta. Festival je filter, ktorý zviditeľní malé filmy malých krajín a postaví ich na roveň veľkých svetových kinematografií. To je pre mňa najdôležitejšie. Otec už teraz má veľkého talianskeho distribútora, takže pôjde do talianskych kín, ale aj do iných krajín v Európe, práve sa dejú mnohé ďalšie mítingy, prichádzajú pozvania na ďalšie festivaly.

čím vás oslovil príbeh otca, ktorý v horúcom letnom dni zabudol v aute malú dcérku a tá zomrela? Presnejšie, čo vo vás oslovil?

Keď s ním prišiel môj spoluscenárista Dušan Budzak, ktorý tragédiu osobne poznal, najprv som si myslela, že sa to nedá sfilmovať, že by to bolo príliš tragické, neúnosné, deprimovalo by to divákov svojou bezvýchodnosťou. Ale keď som sa zahľadela dovnútra toho príbehu, začala som vnímať, čo asi prežívajú ľudia, ktorým sa niečo také stalo. Vyvolalo to vo mne veľa otázok a tie neprestávali rezonovať. To bol signál, že v tom príbehu je ukryté ešte niečo hlbšie, existenciálne… Kľúč, ako to celé filmársky uchopiť, som našla cez subjektívny film, ktorý ide postavám a divákovi až pod kožu a tam zostáva aj po skončení predstavenia. Aspoň to bol môj cieľ.