na úvod malý, ale podstatný návrat v čase. Boli ste prvý slovenský ponovembrový minister školstva, hneď po Nežnej revolúcii, ešte v atmosfére eufórie z odchodu diktatúry. Ako ste sa tým ministrom stali?

18. novembra 1989 sedela skupinka duchovne spriaznených ľudí v Bratislave v byte Szomolányiovcov a uvažovali sme, čo podniknúť, až sa zomierajúci režim zosype. Vyjadril som názor, že prvým krokom by malo byť vyhlásenie komunistickej strany za zločineckú organizáciu a zakázanie jej existencie v akejkoľvek podobe. Vyvolalo to rozpaky, lebo tam sedeli aj niektorí členovia strany. Zrazu do miestnosti vošla Sonina dcéra, aby nás informovala, čo práve oznámili v televízii – deň predtým vraj v Prahe pri pokojnej manifestácii zabila polícia nejakého študenta. V tej chvíli sme všetci konštatovali, že zmena je tu a musíme konať.

Bolo treba čo najskôr zostaviť novú vládu, ktorá nás privedie k prvým slobodným voľbám. Problém bol, že prakticky nikomu z Verejnosti proti násiliu (VPN) sa do nej nechcelo ísť. Mysleli si, že budú riadiť politikov zo svojich kresiel intelektuálov. Nebol som iný. Keď mi počiatkom decembra zavolali Milan Kňažko a Ján Budaj, aby som sa stal ministrom školstva, že ma navrhujú študenti, ale aj učitelia a vedeckí pracovníci, odmietol som. Navyše som sa dozvedel, že predsedom vlády, ktorej sa hovorilo vláda národného porozumenia, bude Milan Čič, posledný komunistický minister spravodlivosti. Ale na mojom vtedajšom pracovisku v Ivanke pri Dunaji ma moji spolupracovníci po celý týždeň presviedčali, že konečne je tu šanca niečo s našou vedou a školstvom urobiť, až som svoj názor zmenil. A tak, keď som sa 12. decembra 1989 ráno chystal na autobus do Ivanky, mi zrazu zazvonil telefón. Oznámili mi, že volajú z úradu vlády a mám byť napoludnie menovaný ministrom.

s akými ambíciami ste na post ministra nastúpili? 

Novinári mi už po prvom zasadnutí vlády dali podobnú otázku a moja odpoveď znela: „Narovnať skrivenú chrbticu učiteľov.“

čo  sa vám za krátke obdobie podarilo realizovať?

Do prvých slobodných volieb, ktoré sa konali v júni 1990, sa nám podarilo urobiť veľa. Vrátiť do škôl stovky tých, ktorým ublížili husákovské normalizačné čistky. Vytvoriť konkurzné komisie, ktoré posudzovali uchádzačov o vedúce funkcie. Pripraviť a vydať nové predbežné učebnice dejepisu, sociálnych vied a ekonómie. Zastaviť výučbu marxizmu-leninizmu a zaviesť etickú výchovu. Presadiť nezávislé financovanie základného a stredného školstva prostredníctvom školských správ, čo vzalo rozhodovanie o povinnostiach učiteľa z rúk predsedom národných výborov či sekretárom komunistickej strany. Z oddelenia pre menšinové školy urobiť oddelenie pre školy na národne zmiešanom území, aby sme všetky školy, slovenské i iné, zrovnoprávnili. Predložiť parlamentom, slovenskému i federálnemu, na schválenie nový zákon o vysokých školách. Vytvoriť Slovenskú akademickú a informačnú agentúru, ktorá zaisťovala prístup k štipendiám, ktoré začali hojne ponúkať zahraničné vlády a rôzne mimovládne neziskové organizácie.