o umelej inteligencii sa hovorilo už v 60. rokoch a potom v 80. rokoch. Jednako, pokiaľ ma pamäť neklame, zdá sa mi, že v 90. rokoch panovalo akési rozčarovanie ohľadom výsledkov veľkých investícií do oblasti výskumu a rozvoja AI. Ale potom sa niečo stalo, niečo sa prelomilo. Čo to bolo? Ako to vlastne bolo?

To rozčarovanie, o ktorom hovoríš, bolo vlastne už druhé. Umelá inteligencia začala v roku 1956, vtedy sa ten názov ujal na workshope v Dartmouth College. Tam začala „prvá vlna“ AI; a prvé milióny investícií od americkej vlády. To prvé sklamanie prišlo v roku 1976, keď sa zistilo, že vývoj umelej inteligencie nie je až taká ľahká vec, že sa to nedá vyriešiť s pár stážistami. Druhé sklamanie prišlo po 80. rokoch, keď sa ukázalo, že analógia neurónových sietí nie je odpoveďou na všetko. Ale potom sme zistili, že na riešenie niektorých problémov nielen umelej inteligencie, ale aj vôbec istých výpočtov nepotrebujeme, jednoducho povedané, imitovať človeka. Prvý veľký úspech s industriálnym dopadom sa dosiahol koncom uplynulého storočia: neboli to neurónové siete, bol to vlastne veľmi jednoduchý algoritmus, ktorý sa volal „Náhodné stromy“ (Random Forest, pozn. autora), jeho tvorcom bol Leo Breiman. To pomohlo vzniku spoločnosti Amazon. Prvá revolúcia, na základe ktorej bolo možné vybudovať firmy, ktoré veľa zarábali, sa udiala, keď sme postavili veľké datacentrá (vtedy sme to ešte nevolali cloud).

čiže nový algoritmus ako prielom v technológii a následné priemyselné využitie.

Áno. To bol Amazon. V prvej chvíli sa to netýkalo ani odporúčajúcich systémov, ani generatívnej AI; bola to obyčajná zásobovacia reťaz (supply chain) – to, ako mi ten objednaný tovar príde domov. Obsahovalo to mnoho dát; bolo to prvýkrát, keď sa niečo dalo naozaj objednať na internete, súhrnne vo veľkých množstvách. Ale problémom Amazonu na začiatku bolo veľké množstvo podvodov s kreditnými kartami – 3 % ľudí. A keďže tieto e-shopy majú veľmi malú maržu...

... to mám šťastie, že som si zriadil konto pomerne neskoro...

(smiech) ... tie 3 % bolo treba minimalizovať, zraziť pod 1 alebo skôr pod 0,1 %. Na základe veľkého množstva veľkých klastrov dát, týkajúcich sa podvodných transakcií, sme zistili, že sa to naozaj dá zraziť. To bol prvý prielom. Všetci začali používať tieto „random foresty“, tieto veľké datacentrá, to bola prvá revolúcia. Tá druhá prišla o desať rokov. Zistili sme – povedané obrazne –, že keď predávame napríklad jablko, tak si zákazník bude chcieť možno kúpiť aj banán, pretože má rád ovocie. Tak sa začali vyvíjať rôzne systémy odporúčania, Netflix Challenge, Amazon, eBay. Aj keď si napríklad niekto na stránke .týždňa číta nejaké články, chce si čítať podobné články s podobnými názormi. Takže prišli tieto odporúčajúce systémy, a vlastne sa toho veľa nezmenilo: v podstate ten istý algoritmus, tie isté datacentrá, len trochu iné dáta. Už to neboli dáta o systémoch dodávania (supply chains), ale dáta o tom, kto si čo číta, kto si čo kupuje, ako sa tí-ktorí ľudia správajú, aké sú ich vzorce správania. A tá tretia „revolúcia“ prišla, dá sa povedať, pred 10 rokmi. Nie je to už algoritmus Random Forest, sú tu už tie veľké „neurónové siete“, ale naďalej je veľa vecí poprepájaných vo veľmi veľkých klastroch. Zmena však spočíva v tom, že keď tam dnes dávame dáta v podobe textov alebo videí, zdá sa nám to veľmi ľudské – a keďže to vyzerá veľmi ľudsky, začíname sa toho báť. Inak sa toho za tých posledných 40 rokov vo svojej podstate až tak veľa nezmenilo. Ale tým, že tu máme ako vstup text a ako výstup nejaký ľudský produkt, bojíme sa toho. Práve preto, že sa nám to celé zdá veľmi ľudské a priraďujeme tomu aj ľudské spôsoby a vlastnosti – a oveľa viac o tom hovoríme.