pán doktor, vy dlhé roky pôsobíte ako všeobecný lekár. Ako vnímate postavenie všeobecného lekára?
Zmenilo sa úžasne, samozrejme. Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť. Stále je dôležité najmä to, aké má lekár vedomosti. A vedomosti závisia od toho, či lekár študuje, alebo neštuduje. Neprestajne totiž pribúdajú nové informácie v medicíne a nie je to jedno, čo sme vedeli doteraz a čo sa dozvedáme nové. Všetko sa zistiť nedá, pretože informácií je toľko, že keby sme čítali všetku medicínsku novotu, ktorá sa každodenne vyskytne, tak by nám na to dvadsaťštyri hodín nestačilo. Keby sme čítali len rešerše a súhrny celého výskumu, aj tak by nám pracovný čas osem hodín nestačil na denný prísun nových poznatkov v medicíne. Musíme však predsa len to hlavné vyhmatnúť a snažiť sa držať krok s medicínou.
ako sa vám pracovalo v minulosti a ako dnes?
Ja som v minulosti mal obvod, v ktorom mi stále pridávali pacientov, až napokon sa zistilo, že mám najväčší obvod v Československej republike. Dohromady to bolo, myslím, okolo 16 800 ľudí. Na jedného lekára! Myslím, že to už nemajú ani v Ugande. Ale namiesto toho, aby mi poďakovali, že to robím, tak ma každý mesiac volali na komisiu, že mám najvyššie náklady na liečivá. Darmo som im opakoval, pozrite si, koľko mám pacientov, koľko ich mám na lekársku hodinu! Odpovedali: „Nás to nezaujíma, súdruhovia na ministerstve vedia, prečo vydali takúto vyhlášku, nemáš to v súlade s vyhláškou a prekračuješ limit.“
nepočítali to na pacienta?
Vôbec to nepočítali na lekársku hodinu, na ktorú som mal mať troch, štyroch pacientov. Ja som mal pacientov šestnásť a robil som do večera. Ich to nezaujímalo. Napokon ma to už dojalo, tak som povedal: „Závidím každému lekárovi, aj tomu, ktorý je v tom podľa vás prekliatom kapitalizme, ktorý nemusí pozerať na pacienta cez tie vaše prekliate peniaze.“ No a od tých čias ma tá sedemčlenná komisia prestala volať. Lebo to bolo rúhavé ešte aj počúvať, nie ešte aby hlásili vyššie, čo som im povedal.
„Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť.“
a aké je pre všeobecného lekára dnes?
Dnes je slobodná voľba lekára, to je do určitej miery výhoda, že predsa len pacient má možnosť si vybrať. Lekár síce nemusí prijať každého, lebo tiež niektorý pacient má vyššie požiadavky ako povinnosti a jedna z tých povinností je poslúchať lekára pri liečbe a nerobiť si podľa svojho, lebo lekár nemôže pomôcť pacientovi, keď pacient nespolupracuje. To sa nedá.
privítali by ste väčšie právomoci pre všeobecného lekára? Napríklad, čo sa týka povinnosti posielať pacientov k špecialistom?
Závisí to od toho, čo sa rozumie pod väčšími právomocami. Tak ako niektorí väčšie právomoci chápu, to by sme sa vrátili o sto rokov dozadu. Dnes už totiž medicínskych polyhistorov niet, niet lekárov, ktorí by mali celú medicínu v malíčku. To sa jednoducho nedá do nášho mozgového „počítača“ zmestiť. A preto sme odkázaní na špecializáciu. Ale stále tu musí byť niekto, kto pacienta zhodnocuje, napríklad my všeobecní lekári, a všeobecný lekár musí vidieť pacienta celého. Ale že by sme my robili napríklad diabetológiu, to by sme pomaly prišli k tomu, že máme aj slepé črevá vyberať na ambulancii. To by nešlo o zvýšenie právomocí, ale o fušovanie do vecí, v ktorých ja nebudem nikdy kompetentný, pretože som to nerobil, aj keď som slepé črevá vyberal a na chirurgii som tiež bol, tým si každý lekár musí prejsť. Lenže človek v tom musí mať rutinu a prax. Takže tie zvýšené kompetencie by pre lekára znamenali zvýšenú prácu, aj neúmerne. A tiež to, že by v odboroch, ktoré neovláda až tak, odborníka nezastúpil. Aj v diabetológii sú stále nové veci, nové lieky, my sme s nimi síce oboznámení, ale nemáme v tom prax. Aby som ja svojich 40 pacientov s diabetom neposielal ďalej, tak by som im možno aj ublížil.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.