európania vnímajú svoju bezpečnosť na jednej strane ako niečo, čo je pre nich životne dôležité, na druhej strane majú podvedomý pocit, že je to niečo, čo za nich nejako vybaví Amerika. Nie je to fér postoj a nie je to ani realistický postoj, a preto existuje aj čosi ako európska strategická autonómia. Čo to znamená, vysvetlíte to našim čitateľom? 

Vynasnažím sa. O tom, že je potrebné, aby Európa znášala férovo povinnosti a náklady, ktoré vyplývajú z členstva v NATO, sa hovorí veľmi dávno, prakticky od vzniku Severoatlantickej aliancie. Európska únia bola spočiatku hlavne o ekonomickej integrácii a o obchode, ale približne od roku 2000 začala konečne uvažovať viac aj o svojej bezpečnosti a obrane. V 2003 bola prijatá Európska bezpečnostná stratégia. Rozbehol sa krízový manažment, prebehli seriózne úvahy o misiách, ktoré sa síce neuskutočnili, ale hlavne je dôležité, že v Európskej únii sa začala bezpečnosť brať konečne vážnejšie. 

Postupne prišlo viacero budíčkov – ruská anexia Krymu, ktorá porušila medzinárodné právo, potom rozhodnutie Veľkej Británie opustiť EÚ, a, samozrejme, zvolenie Donalda Trumpa, ktorý presadzoval zahraničnú politiku pod hlavičkou America First. Odvtedy v európskom uvažovaní o bezpečnosti nastal pokrok a v roku 2016 prišla globálna stratégia EÚ, ktorá stanovila cieľ, že EÚ by sa mala stať dôveryhodnejším hráčom na globálnej bezpečnostnej scéne, nezávisle od iných štátov presadzovať svoje záujmy a byť  sebestačnejšia v otázkach bezpečnosti a obrany.

na jednej strane to znie dobre, na druhej strane zvykli v rámci takýchto iniciatív znieť aj hlasy poznačené iba chabo skrývaným antiamerikanizmom – tie nevolali ani tak po tom, aby Európa robila pre svoju bezpečnosť viac, ale aby Amerika menej „zasahovala“ do európskych záležitostí. Stredná a východná Európa sa toho často obávala – necítila, že by mali napríklad Nemecko alebo Francúzsko dostatočnú citlivosť na ruskú hrozbu, tú mali aspoň v minulosti skôr Američania...

Nepovedala by som, že hnacou silou týchto úvah o európskej strategickej a bezpečnostnej sebestačnosti bol antiamerikanizmus – aspoň nie u Nemcov. A motorom týchto iniciatív bolo vždy Nemecko a Francúzsko. Keď sa pozriete na Francúzsko, tak, samozrejme, má svoju tradíciu, kde samo seba vidí ako významnú medzinárodnú mocnosť. A Nemecko... áno, ako Nemka viem, že niektoré časti našej populácie sú samozrejme skeptické voči angažmánu Američanov v Európe. Ale celkovo by som nepovedala, že tieto iniciatívy boli výsledkom antiamerikanizmu. Skôr tam pôsobili iné okolnosti – napríklad to, že pohľad Európy na transatlantické vzťahy vždy ovplyvňuje aj to, kto práve sedí v Bielom dome.