psychologička Julia sa po presťahovaní do Suwalského kraja stáva nedobrovoľnou svedkyňou a účastníčkou dramatických udalostí na poľsko-bieloruskej hranici. Rozhodne sa vzdať svojho pohodlného života a pridá sa ku skupine aktivistov, ktorí pomáhajú utečencom. V tom čase sa na cestu z Bieloruska na západ vydáva sýrska rodina utekajúca pred občianskou vojnou a učiteľka z Afganistanu. Ich protivníkmi sú strach, zima, hlad, nepriestupný prales, ale i krutí ozbrojení muži – poľskí rovnako ako bieloruskí. Na hranici sa ich osudy pretnú s osudom Júlie a mladého pohraničníka Jana.

O novom filme sme sa s režisérkou rozprávali na pôde festivalu pred vyhlásením výsledkov, v dobe, keď Hranica viedla rebríčky novinárskych hodnotení.

čo vás priviedlo k téme migrantov?

Prvá hra, ktorú som režírovala v divadle, boli Emigranti Sławomira Mrożka. Neskôr som sama ochutnala emigrantský chlebík v Paríži. Viem, že ako biela umelkyňa, Európanka v Európe, som mala privilegované postavenie. Sýrčania, Afganci, Jemenčania, Somálčania a ďalší, ktorí sa pokúšajú dostať do Európy, sú na tom oveľa horšie.