písal sa rok 1942, kruté protižidovské zákony vyústili do deportácií a Eliho rodičia neverili povedačkám, že ľudí odvážajú do táborov za prácou. Vedeli, že ide o život a inštinkt velil, že rozdelená rodina sa zachráni skôr. Elimu verili, že v lesoch sa nestratí – bol skúsený skaut.    

vtedy vo Vrútkach sa začal neuveriteľný príbeh ukrývaných detí, z ktorého by sa dal nakrútiť silný film. Tento príbeh ideme vďaka občianskemu združeniu Post Bellum, ktoré zaznamenalo príbeh Pavla Eliho Vaga,  zrekonštruovať. Týždeň budeme viac ako sto kilometrov kráčať po stopách jeho, jeho sestry, otca, rodiny, blízkych. Hovoríme o memoriáli Stopami ukrývaných detí, ktorý je o spoločnom prežívaní príbehu, aký už, verme, nikto nikdy nezažije.

báli sme sa len ľudí

Navštívime vrútocký židovský cintorín, ktorý si deti vybrali ako prvý úkryt –podľa židovských tradícií musí byť na cintorínoch tečúca voda. Deti vyberali zo zeme mrkvu a hlúby a jedli ich, niekedy im vystrašení ľudia dali polievku, ale tým sa to končilo. 

Ľudia sa báli pomáhať malým Židom na úteku kvôli brutálnym perzekúciám zo strany slovenského fašistického štátu. Keď našli lesné jahody alebo maliny, to bol sviatok. „Nebáli sme sa zvierat, iba ľudí,“ hovorieva Eli, ktorý žije v Izraeli, kam odišiel po vojne. Má rád život, ľudí a jediné, čo ho mrzí je, že covid znemožnil jeho návštevy Slovenska. Táto sila a bezprostrednosť jeho a jeho blízkych držala nad vodou v tých najhorších časoch, a aj teraz je veľmi nákazlivá. Eliho sa nedá neľúbiť. Všetkých nás nesmierne teší, že s nami môže byť aspoň online, keď sa zastavíme na dôležitých zastávkach pochodu.

BORIS NÉMETHŽidovský cintorín Vrútky. Cintorín spolu s účastníkmi memoriálu navštívil aj Izraelský veľvyslanec J. E. Boaz Modai.