svoj pohľad na citlivú problematiku protiprávnych sterilizácií žien z marginalizovaných rómskych komunít ponúkol až prezident Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Martin Redecha. Jeho pohľad vám prinášame v samostatnom rozhovore na ďalších stranách. Ako jediný oslovený lekár bol v tejto téme ochotný vystupovať pod svojím menom. Existenciu ojedinelých prípadov pripúšťa rovnako ako zlé správanie zdravotníkov voči ženám zo sociálne vylúčených komunít. Akýkoľvek rasový motív či systémové nezákonné bránenie pôrodnosti rómskym ženám po roku 1989 však odmieta.
eugenický charakter?
Advokátka poškodených žien Vanda Durbáková hovorí o prípadoch, keď boli neoprávnené sterilizácie vykonávané práve rómskym ženám, ktoré často čelia aj iným diskriminačným praktikám pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti: umiestňovaniu do „rómskych izieb“ po pôrode, verbálnym útokom, neraz s rasovým motívom, či dokonca bitiu. „Diskriminačné praktiky voči Rómkam, žiaľ, stále nie sú v niektorých našich nemocniciach minulosťou. Nie je preto vylúčené, že prax nezákonných sterilizácií mala eugenický charakter. Jeho cieľom bolo eliminovať pôrodnosť rómskych žien,“ vysvetľuje pre .týždeň právnička Poradne pre občianske a ľudské práva. Podľa ich zistení hovoríme pravdepodobne až o stovkách žien prevažne z východného Slovenska. Prípady sú neraz veľmi komplikované. Niektoré ženy hovoria o nedobrovoľnej sterilizácii alebo súhlase pod tlakom, iné nemôžu znova otehotnieť po sekcii bez identifikovateľných zdravotných problémov aj desiatky rokov. K vyrovnaniu sa s danou praxou vyzýva Slovensko už od roku 2003 Rada Európy. O závažnosti problému svedčí veľmi konkrétne stanovisko Výboru OSN pre ľudské práva, ktoré ešte v roku 2016 vyzvalo našu vládu, aby zriadila nezávislý orgán s právomocami vyšetriť plný rozsah praxe nezákonných sterilizácií a poskytla poškodeným ženám odškodnenie a iné formy nápravy. Ani päť rokov po výzve neponúklo Slovensko obetiam žiadne systémové riešenie. Iba zopár ženám bola priznaná finančná kompenzácia do 31 000 eur, ďalším súd priklepol len 1 500 eur. Spory trvajú neraz vyše desaťročie, mnohé žaloby poškodených žien domáce súdy zamietli, iným sa nemocnice museli ospravedlniť bez vyvodenia konkrétnej zodpovednosti voči zdravotníkom. Česká republika prijala pred niekoľkými týždňami celospoločenskú zodpovednosť za tieto činy. Začiatkom júna schválila dolná komora Parlamentu ČR odškodnenie obetí nezákonných sterilizácií. Po schválení Senátom zákon predpokladá vyplatenie jednorazového finančného odškodnenia vo výške 300 000 českých korún všetkým ženám sterilizovaným bez informovaného súhlasu od roku 1966 po 2012. Na Slovensku je podľa Verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej takáto právna norma v nedohľadne. Okrem fyziologických následkov sú nezanedbateľné aj tie psychologické a sociálne. Trpia nimi dodnes.
sterilizácia mi poškodila život
V Krompachoch a Jarovniciach pri Sabinove nás čakali viaceré sterilizované ženy s podobnými príbehmi. Po druhej sekcii im bolo chirurgicky zabránené znova otehotnieť. Niektoré hovoria o vynútenom podpise súhlasu v čase tiesne – počas bolestí alebo pod tlakom zastrašovania či zavádzania, iné akýkoľvek súhlas vraj nikdy nedali. Štyridsaťdvaročná Zlatica P. z Krompách otehotnela prvýkrát v trinástich a druhýkrát v štrnástich rokoch. Po druhom pôrode v krompašskej nemocnici jej lekár podľa jej slov vynadal, zbil ju a poslal ju s ošetrovateľkou o poschodie vyššie, kde ju proti jej vôli sterilizovali. „Bil ma po tvári, ramenách, za vlasy ma ťahal. Toho doktora už vyhodili, lebo bil ženy. Nič som nepodpisovala. Mamka ešte prišla a žalovala nemocnicu, že aký dôvod mali takú mladú sterilizovať,“ opisuje svoju skúsenosť aj po dvadsiatich ôsmich rokoch so slzami v očiach. Má aj psychické problémy. Trápia ju výčitky partnera a komunity, že má „len“ dve deti a nevie ich mužovi porodiť viac.
ADRIANA ŠIDÍKOVÁZlatica z Krompách hovorí o sterilizácii proti jej vôli po druhej sekcii ešte pred pred dovŕšením dospelosti.
Rovnako stará Veronika D. z Jarovníc hovorí o vynútenom súhlase. Porodila najskôr v šestnástich, neskôr v osemnástich rokoch. Oba pôrody mala, rovnako ako Zlatica, tzv. cisárskym rezom. „Prišiel doktor, že keď si nedám podviazať vaječníky, tak tretí pôrod bude rizikový. Plakala som, lebo som chcela mať ešte chlapčeka, lebo mám dve dcéry. A áno, podpísala som to zo strachu. Keby mi dali inú možnosť, napríklad vnútromaternicové teliesko alebo tabletky, tak by som to nikdy nepodpísala,“ vysvetľuje nahnevane. Rodila v prešovskej nemocnici. Veronika aj po štvrťstoročí hovorí so smútkom o tom, ako jej sterilizácia poškodila celý doterajší dospelý život. „Von nechodím, hanbím sa, manžel ma podvádza, lebo som mu nevedela dať ďalšie deti. Mohla som mať život na úrovni, keby som rodila ďalej,“ zveruje nám úprimne svoju bolesť.
Vonku pred chatrným domčekom uprostred najväčšej slovenskej „osady“ s vyše šesťtisíc obyvateľmi na nás netrpezlivo čaká štyridsaťpäťročná Zlatica K.. Sterilizovaná bola po druhom pôrode sekciou rok pred dovŕšením dospelosti v rovnakej nemocnici ako Veronika. Jedno dieťa jej zomrelo, druhé má dnes už tridsať rokov a päť vlastných detí. So sterilizáciou podľa jej slov nikdy nesúhlasila ona ani jej zákonný zástupca. Psychickou traumou trpí doteraz, lieči sa u psychiatra. Dôležité je zdôrazniť, že ku všetkým opisovaným sterilizáciám došlo po roku 1989, teda v období bez možnosti akejkoľvek finančnej motivácie vyplácanej za sterilizáciu počas totality. Za motiváciou zdravotníkov vidia rasizmus.
vidia v tom rasizmus
„Myslíme si, že tí lekári nenávidia Rómov,“ hovoria pri našom odchode v sprievode desiatok detí svorne obe jarovnické ženy. Lekárom vraj neodpustia nikdy a „súdiť ich bude až Boh,“ dodávajú hlasno. Problémom je pre ne aj sociálny tlak okolia. Vadí im, že im nadávajú do „buzerantiek“ pretože nemôžu mať deti, kamaráti a rodina vraj nahovárajú ich mužov, aby preto od nich odišli. „Cigánke v nemocnici ani plachtu zakrvavenú nevymenia za celý čas. Prečo bielej toto neurobia?“ rozčuľujú sa ďalšie okolostojace ženy cestou z „osady“, na miesto, kde máme odstavené auto. Žiadajú o finančné odškodnenie, chcú verejné ospravedlnenie. Nádej na spravodlivé vyrovnanie ich osobnej tragédie majú posledné roky hlavne vďaka Kancelárii verejného ochrancu práv a Poradni pre občianske a ľudské práva, ktoré vytrvalo stoja na „ich“ strane. Dozvedeli sa o prijatí českého zákona, čo im znova vrátilo chuť bojovať. Tento problém u nás nie je nový. Na vykonávanie nezákonných sterilizácií rómskym ženám na Slovensku a v bývalom Československu poukazovala už Charta ´77 a rôzni občianski aktivisti. Zodpovedné inštitúcie na Slovensku doposiaľ nepodnikli účinné kroky na vyšetrenie prípadov nezákonných sterilizácií z minulosti a nezabezpečili nápravu a odškodnenie poškodených žien. Prezidentka Zuzana Čaputová, poslanec Vladimír Ledecký, europoslankyňa Miriam Lexmann či štátna tajomníčka rezortu kultúry Zuzana Kumanová na problém protiprávnych sterilizácií opakovane upozorňujú. Zatiaľ bezvýsledne. Kde začať? Prvým krokom by malo byť ospravedlnenie v mene SR, druhým nájsť správnu formu nápravy. Po inšpiráciu nemusíme chodiť ďaleko.
Lekár Redecha: Aj gynekológovia sú len ľudia...
JANA BIROŠOVÁ/SITAPrezident gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Martin Redecha pripúšťa ojedinelé zlyhania gynekológov.
Prezident Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Martin Redecha hovorí o možnom pozadí a vývoji protiprávnych sterilizácií, zodpovednosti zdravotníkov, pacientiek a prijatých opatreniach, ktoré tomu majú navždy zabrániť.
mnohé ženy z marginalizovaných rómskych komunít, s ktorými sme sa stretli na východnom Slovensku, hovoria otvorene o protiprávnej alebo vynútenej sterilizácii po druhej sekcii. Pripúšťate, že k tomu mohlo dochádzať aj po Nežnej revolúcii?
Problém vykonávania násilnej sterilizácie v období 80. a 90. rokov minulého storočia sa v posledných desaťročiach objavuje opakovane. Je pravda, že do roku 2004 platil sterilizačný zákon, ktorý síce povoľoval vykonanie sterilizácie, avšak neboli presne definované podmienky udeľovania súhlasu ani podmienky vykonávania sterilizácie. Sterilizácie sa robili väčšinou zo zdravotnej indikácie, ku ktorej patrili napríklad aj dva cisárske rezy v anamnéze. Pacientky, ktoré sa podrobili takejto sterilizácii, dostávali v tom čase dvadsaťtisíc korún. Celý tento problém sa týkal najmä rómskej populácie. Ide o problém minulosti starej viac ako tri desaťročia. Ja som v tom čase pracoval v Bratislavskom kraji, takže sa nemôžem vyjadrovať za všetky regióny. Vtedajší zákon nebol svojou podstatou zameraný na špeciálne skupiny obyvateľstva, sterilizácie sa podľa neho vykonávali aj Nerómkam. Nepamätá si však, že by o finančnú odmenu za sterilizáciu žiadali aj iné ženy. Po revolúcii začali vznikať rôzne tlaky, najmä zo strán mimovládnych organizácií a možno tam boli aj nejaké právnické aktivity, ktoré vplývali na sterilizované rómske ženy a upozornili ich na možnú náhradu za „nezákonné“ zbavenie plodnosti. Išlo predovšetkým o sterilizácie rómskych žien na východnom Slovensku. Nemôžem s istotou tvrdiť, že to tam bolo vždy úplne v poriadku, lebo som tam v tom čase nepracoval. Na základe spoločenského tlaku však boli vytvorené viaceré odborné komisie, ktoré podrobne analyzovali jednotlivé prípady temer na všetkých našich pracoviskách.
bol podľa zistení týchto odborných komisií za protiprávnymi sterilizáciami rasový motív zdravotníkov?
Pokiaľ si pamätám, neboli potvrdené prípady rasovej diskriminácie či hromadných nezákonností. Iste sa mohli vyskytnúť ojedinelé prípady, tie však nemožno paušalizovať. Je pravda, že boli ojedinelé prípady, ktoré boli prerokované aj na medzinárodnom súde pre ľudské práva a následne aj na našich súdoch, ktoré boli uznané za oprávnené. Nikdy sa však nepotvrdil rasový motív. Všetky prípady vyplývali z vtedajšej zlej právnej úpravy výkonu sterilizácie. Ženy, ktoré uspeli na súde, sa sťažovali na to, že podpisovali súhlas so sterilizáciou krátko pred výkonom druhej sekcie, v ťažkej situácii, keď už mali bolesti a kontrakcie, prípadne boli pod vplyvom tlmiacich liekov, takže si nemohli uvedomiť a dôkladne zvážiť závažnosť svojho rozhodnutia. Po revolúcii, myslím, že v roku 2004, boli na základe týchto poznatkov prijaté nové právne normy, ktoré podrobne upravili výkon sterilizácie. Aj dnes existuje sterilizácia zo zdravotných indikácií. Sú však presne definované ochorenia a stavy a najmä podmienky, za akých možno sterilizáciu vykonať. Je presne stanovený dostatočne dlhý čas medzi podpisom žiadosti a možným výkonom sterilizácie, počas ktorej si má pacientka čas výkon rozmyslieť, čím sa vylučujú stavy núdze alebo duševného či fyzického pohnutia, v ktorých môžu byť rozhodnutia pacientky podstatne ovplyvnené.
poškodené ženy hovoria o agresívnych lekároch, ktorí ich surovo bili a nadávali im.
Je to možné, nemôžeme to vylúčiť. Aj gynekológovia sú však len ľudia, a ako iní, aj oni majú rôznu náturu a správanie. Opäť však tvrdím, že ojedinelý prípad zlého správania zdravotníka nemožno zovšeobecňovať. Ak k takémuto činu niekedy došlo, je samozrejmé, že prípad treba na základe sťažnosti pacientky veľmi podrobne posúdiť a vyvodiť aj patričné konzekvencie. Je ťažké povedať, čo bolo pred 25 alebo 30 rokmi, či a akým spôsobom bola pacientka nútená na podpis súhlasu so sterilizáciou. Podľa dnešných právnych úprav je takýto nátlak vylúčený aj zbytočný, pretože pacientka má po podpise súhlasu ešte niekoľko mesiacov čas na rozmyslenie.
pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi bol tiež nevyhnutný písomný súhlas ženy?
Áno, samozrejme, ústny súhlas nestačil. Pacientky podpisovali písomný súhlas, ale nebol definovaný časový odstup od podpisu súhlasu po vykonanie zákroku.
ako je možné, že nie tieto súhlasy v dokumentácii niektorých prípadov sterilizovaných žien chýbajú?
Čas beží a je to odvtedy už viac ako tridsať rokov. Naozaj neviem presne, ako dlho musí byť zdravotná dokumentácia archivovaná. Samozrejme, že v ojedinelých prípadoch sa mohol dokument z mnohostranového chorobopisu vytratiť. Určite však ide len o ojedinelé prípady, ktoré ťažko zovšeobecňovať.
hrozí aj dnes riziko protiprávnych sterilizácií alebo už boli prijaté opatrenia, aby sa také niečo už nikdy nezopakovalo?
Zákonné opatrenia, ktoré sú dnes v platnosti, nedovoľujú robiť takúto sterilizáciu, je to takmer nemožné. Zdravotných indikácií, pri ktorých sú možné sterilizácie, je málo. Sterilizácie sa robia skôr na žiadosť pacientky. V týchto prípadoch si však pacientka zákrok hradí sama. Zákroky, ktoré sa robia na základe zdravotných indikácií, podliehajú prísnym schvaľovacím postupom. Tvrdenie, že pacientka bola pri rozhodovaní pod tlakom či inými vplyvmi, už neprichádza do úvahy.