vojsť do sokoliarskeho areálu povyše Bojnického zámku je ako urobiť krok do minulosti. Stála scéna skupiny Aquila síce leží v susedstve Národnej zoo Bojnice, no pripomína osadu z čias Veľkej Moravy. Drevené stavby, strechy pokryté slamou, ženy v stredovekých šatách a muži v tunikách s koženými doplnkami.
Kráčame chodníkom cez odkrytú prechodovú voliéru s dravcami. Krákaním sa nám prihovára krkavec, je čierny ako uhoľ.
Jeho sused výr postáva pred malým prístreškom v tvare písmena „A“. Zatočí hlavou a trikrát ťahavo zahúka. Nohy má porastené bledohnedým perím, sú ako papuče.
„Sokoliari plnia aj úlohu rýchlej záchrannej služby. Vyzdvihujú poranené dravce a poskytujú im prvú pomoc.“
Myšiaky, jastraby aj sokoly pokojne sedia na posedoch a nespúšťajú z nás oči. Spoza vysokej steny z ostrých kolov zrazu vyjdeme do stredu prírodného amfiteátra. Tvorí ho kus lúky a hľadisko s lavicami v miernom briežku. Tam sa dáme do reči so sokoliarom Jozefom Tomíkom. Cez ľanovú košeľu má prehodený kožený gambeson.
Rodiča ho odmala viedli k zvieratám, o ktoré sa starali v zoo. Dravce mu učarovali v 90. rokoch, keď ako tínedžer videl vystupovať Mariána Ondrejmišku a Slava Kukurugyu, neskorších zakladateľov prvej profesionálnej scény sokoliarov na Slovensku.
Neváhal, pridal sa k nim a dnes, po štvrťstoročí, vedie dvadsaťčlennú skupinu.
BORIS NÉMETHJozef Tomík, 40 rokov, Bojnice. Skúsený sokoliar zo skupiny Aquila so sedemročným kuvikom obyčajným. Dali mu meno Ups, pretože krátko po vyliahnutí z vajíčka stále padal na zobák.
„Staráme sa takmer o päťdesiat dravcov. Ukazujeme ich verejnosti zblízka, bez voliér a pletiva. Sokoliarskymi vystúpeniami s humorne i náučne ladenými scénkami vedieme mládež k ochrane prírody aj k spravodlivosti,“ hovorí štyridsaťročný Bojničan v kostýme z veľkomoravských čias, kam siahajú začiatky sokoliarstva na našom území.
poslanie aj životný štýl
Sokoliari Aquila ročne absolvujú stovky vystúpení doma aj v zahraničí. V umeleckých predstaveniach pokračujú aj po zotmení, keď prelety s dravcami menia za ohňovú šou.
Popri vystúpeniach pomáhajú vtákom prežiť a nejde len o odchov chránených druhov. Sokoliari plnia aj úlohu rýchlej záchrannej služby. Vyzdvihujú poranené dravce, ktoré niekto objaví, poskytujú im prvú pomoc a odovzdávajú ich veterinárom z bojnickej zoo, ktorí určia, kedy sa budú môcť vrátiť do prírody.
„Každý dravec má inú povahu, ľahko sa vraj spolupracuje s inteligentnými krkavcami či myšiakmi.“
„Či je leto alebo zima, sokoliar vstáva skoro a až do večera podriaďuje život dravcom. Čistí im prostredie, kde sedia, dopĺňa vodu, váži ich a kŕmi. Dávame im to, čo by si ulovili, teda myši aj kuriatka, aby mali prísun živín z chrupaviek, peria či srsti,“ vysvetľuje Jozef Tomík, ktorý už roky odovzdáva skúsenosti budúcim sokoliarom.
V Aquile sa od neho učia aj tínedžeri z Prievidze. Sedemnásťročná Viktória vystupuje s Bojničanmi už tretiu sezónu. Kým jej mohol na hrubú koženú rukavicu doletieť orol skalný, trénovala s menšími dravcami.
Každý má inú povahu, ľahko sa vraj spolupracuje s inteligentnými krkavcami či myšiakmi. Ďalšiu Prievidžanku do Aquily prilákali ohňové šou.
BORIS NÉMETHMonika, 15 rokov, Prievidza. Sokoliarka z bojnickej skupiny Aquila s krkavcom čiernym, ktorému dali meno Kuko.
„Spočiatku som sa dravcov bála, no postupne som si k nim vybudovala vzťah a dnes sa o ne rada starám,“ hovorí devätnásťročná Kristína.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.