jasin má tridsať rokov. Vysoký, čierne vlasy, krátka brada a v očiach bolesť. Biela sadra pozdĺž ľavej ruky svieti na prihrbenej postave už z diaľky. Kráča k nám s dlaňou na očiach: „Len ma nefoťte do tváre, chorvátska polícia je nebezpečná, keby ma videla niekde na Facebooku.“ Predstavila nám ho miestna dobrovoľníčka a učiteľka Zehida, keď sme prišli pred starú opustenú továreň neďaleko Velikej Kladuše, pohraničného mesta Bosny a Hercegoviny, kde žilo asi 60 utečencov. Boli najmä z Maroka – vraj. „Niekedy si prisvoja inú krajinu pôvodu, lebo niektorých štátov sa Západoeurópania boja a dúfajú v ľahšie získaný azyl. Niektorí sú Alžírčania, iní Iračania, no mne povedia pravdu, lebo im pomáham,“ hovorí Zehida.
nezomrel som v Iraku
Jasin je z Iraku, o čom nám pohotovo ukáže dôkazy nafotené v mobile, kde stojí uprostred zbúraného domu s irackou zástavou. Na úteku je dva roky, v Bosne a Hercegovine už deväť mesiacov a chorvátsku hranicu sa pokúšal prejsť zatiaľ štyrikrát. Prečo ušiel? „Iraku vládnu rôzne gangy a robia si, čo chcú. Delia sa podľa šatiek na hlavách, sú to mafiánske militantné skupiny. Prídu k vám a vezmú si, čo chcú – ženu, majetok. Mne hodili bombu na dom,“ opisuje svoj osud. Jeho cesta na hranice EÚ viedla cez Turecko, Albánsko a Srbsko až do Bosny. Cieľová krajina? Nemecko. Na Balkáne zostať nechce. Okrem ekonomických dôvodov hlavne zo strachu pred ubitím policajtmi.
Chorvátska polícia je medzi tunajšími utečencami známa svojou agresivitou. V čiernych kuklách napáda skupinky nelegálnych migrantov aj vo vnútrozemí. Po zadržaní im neumožnia požiadať o azyl v EÚ a brutálne ich mlátia. „Cítiť z nich alkohol,“ potvrdila skupinka okolostojacich utečencov. Jasina po zbití previezli späť do Bosny, kde bol sedem dní hospitalizovaný.
Na policajnú brutalitu sa sťažuje skupina asi tridsať chlapov vo veku od 20 do 50 rokov, ktorá sa okolo nás zhŕkla. Niektorí o nej počuli, iní ju zažili. Keď ich nájdu niekde v lese, naložia ich do dodávky, tam ich bijú a prudko brzdia, aby popadali a zranili sa. Predtým im vezmú vrchné oblečenie, telefón, topánky a pred nimi to spália. Chcú ich odradiť od vstupu do EÚ. Na otázku, či sa im to podarí, všetci krútia hlavami prekrikujúc sa anglicko-arabskou chorvátčinou: „Nemáme sa kam vrátiť, doma je nebezpečne.“
Michal OláhSadra na ruke tridsaťročného Jasina z Iraku, ktorý je na úteku už dva roky.
Jasin si medzitým ubolene sadá na betónový múrik: „Nezomrel som v Iraku, kde mi hodili bombu na dom, ale zomriem možno tu, keď ma ubijú policajti.“ Obe humanitárne dobrovoľníčky sa po jeho slovách rozplakali.
Útoky chorvátskych bezpečnostných zložiek na utečencov občas presiaknu na povrch v západných médiách, no tu je táto téma tabu. Cestou späť sme sa pýtali chorvátskeho bohoslovca, predavačky, čašníka či pumpára na problém s utečencami. O nijakom nevedeli. Chorvátska a Bosniansko-hercegovinská ambasáda na Slovensku nám na otázky o policajnom násilí dodnes neodpovedali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.