piatok 23. júna, pol šiestej ráno. Nad Fakultou elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v bratislavskej Mlynskej doline sa blýska. Vzduch vonia ozónom, príjemne chladí. Dlhočizné chodby fakulty zívajú prázdnotou. V Aule profesora Ľudovíta Kneppa je však viac napätia ako v búrkových mrakoch. Na obrazovke sa premietajú zábery z indickej televízie. Zišli sa tu takmer všetci, ktorí v Slovenskej organizácií pre vesmírne aktivity (SOSA) svoje posledné roky, niektorí aj peniaze a rodinné šťastie, obetovali na oltár jedného šialeného nápadu. Nápadu hodného „rakeťákov,“ ako túto partiu hrdo prezývam.
Všetci myslia na malú kilovú kocku zabalenú v kontajneri spolu s ďalšími dvadsiatimi deviatimi družicami a umiestnenú na špici indickej rakety PSLV (Polar Satellite Launch Vehicle). Hlavným nákladom je viac ako sedemsto kilogramov ťažká indická družica Cartosat 2, určená na diaľkový prieskum Zeme. Raketa je vztýčená na kozmodróme Shriharikota na juhovýchode Indie. Čaká na svoj štyridsiaty let. Okolo štartovacej rampy stúpajú kondenzačné pary. Jakub Kapuš, bývalý šéf SOSA a otec projektu našej prvej družice skCUBE, je ako lev v klietke. Chodí hore-dolu, zavše sa pozdraví s prichádzajúcimi hosťami. Do mikrofónu oznamuje niekoľko technických údajov o rakete, opakuje, že doteraz vždy bola spoľahlivá, ale vesmír chyby neodpúšťa.
Priamy prenos z exotickej Indie ukazuje letových inžinierov v košeliach. Disciplinovane sedia a pozorujú obrazovky monitorov, tie chrlia plejádu dát. Tu v Bratislave je zdanlivý pokoj. Aj keby niekto chcel, odtiaľto k úspechu štartu neprispeje, družica začne pracovať, až keď sa odlepí od nosnej rakety. Teda, ak sa odlepí. Posledná minúta. Diváci sedia ako študenti na prednáške, Jakub a aktuálna šéfka SOSA, astrobiologička Miška Musilová, už stoja pod obrazovkou. Zvuk veľmi nepočuť, Miška preto prosí, aby sme si posledné sekundy odpočítali sami. „Štyri, tri, dva, jeden,“ ozýva sa zborovo aulou. Je 5:59 stredoeurópskeho letného času.
Pod prídavnými motormi na tuhé palivo sa objavujú plamene, raketou zatrasie a vzápätí stúpa na oslnivom lúči od rampy k oparu a oblakom do nebies. Závratne rýchlo jej biele telo mizne vo výšinách.
„Všetci myslia na malú kilovú kocku zabalenú v kontajneri a umiestnenú na špici indickej rakety PSLV.“
Keď v októbri 1957 štartovala na obežnú dráhu prvá družica Sputnik 1, ruský raketový génius a veterán stalinských gulagov (také ruské, však?) Sergej Koroľov vtedy niekde splašil trubača, ktorý pred štartom rakety zatrúbil nad kazašskou stepou, aby otvoril kozmický vek. Ozveny tej trúbky počuť až sem, i keď na žiadne patetické výlevy nie je priestor. Sála tlieska, ale keď sa na obrazovke striedajú obrazy sústredených kontrolórov s krivkou letu, všetci ostríme zmysly.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.