Gruzínsko má budúcnosť. Za sebou

.andrej Bán .reportáže

Boli ste nedávno vo vojnovom Iraku a máte pocit, že nič bezútešnejšie sa dnes neďaleko od Európy nedá zažiť? Teda, okrem Sýrie. Omyl, choďte do Gruzínska, tam sa tejto ilúzie zbavíte.

Gruzínsko má budúcnosť. Za sebou ANDREJ BÁN V tmavých priestoroch bývalých liečebných domov na západe Gruzínska žijú už dvadsaťpäť rokov stovky vysídlencov z Abcházska.

už som doma na Slovensku piaty deň, ale doteraz uvažujem, neviem na to prísť, kde nastal ten radikálny posun vo vnímaní. V Gruzínsku, čarokrásnej krajine medzi Kaukazom a Čiernym morom, v jednom z dvoch prvých kresťanských štátov na svete (spoločne s Arménskom vznikol v 4. storočí) som bol od vojny s Ruskom v lete 2008 tuším osemkrát. Vtedy som to tam miloval, dnes ma tam všetko srdí.

čo sa to stalo?

Je to krajina veľká a ľudnatá podobne ako Slovensko, a tak isto ako u nás v roku 1968, aj tam o štyridsať rokov neskôr „pobehovali“ ruské tanky, počas vojny o separatistický región Južné Osetsko. Aj vďaka krutým paralelám ma vtedy, niekedy okolo 21. augusta 2008, prijal na rozhovor prezident Michail Saakašvili, zvaný všetkými familiárne Míša. Stalo sa tak o druhej v noci v paláci nad spiacim mestom, on od stresu nespal a po rozhovore s .týždňom ho ešte do rána čakali kolegovia z Wall Street Journal a Financial Times. Doniesol som mu obálku nášho najnovšieho čísla, bola na nej fotografia Josefa Koudelku so sovietskym tankom v uliciach Prahy. „Nepripomína vám to niečo?“ opýtal som sa a prezident v pestrofarbnej košeli a džínsoch sa usmial. Podobné tanky boli vtedy tridsať kilometrov pred metropolou Tbilisi. Ďalej už nešli. To ako demonštrácia sily bohato stačilo.

Ale späť k otázke. Kde nastal ten posun v mojom vnímaní? V rokoch 2008 až 2011, krátko po vojne, sa mi zdalo Gruzínsko zaostalé, zničené, ale čímsi pôvabné až krásne. Ľudí som tam vnímal ako neskutočne milých a pri každej príležitosti som to na Slovensku aj hovoril. Sú dva druhy postsovietskych národov, vravel som, tí prví, napríklad Rusi a Ukrajinci, pijú tvrdé, vodku, z ktorej sa ožerú tak, že sú agresívni. Tí druhí, dodal som, napríklad Gruzínci, pijú víno. A viete, čo robí chlap, keď sa opije z vína? Objíma družne všetkých naokolo, spoločne spievajú, v očiach plamienky šťastia a splynutia so všehomírom, až napokon v bodrom rozpoložení všetci zaspia – pod stolom.

„Všetci sú pripití už od rána, neusmejú sa a počúvajú ruské hitparády. Milujú estrády svojich okupantov.“

Vtedy, po vojne pred šiestimi-deviatimi rokmi, som jasne videl tri oporné body gruzínskej mentality, no prehliadal som ich, asi zámerne. Voči tomu, čo nám je sympatické, sme zhovievaví. Tie tri oporné body ostali aj dnes: všetci sú tam pripití už od skorého rána, nikto sa neusmeje a čo je najhoršie, tak všade, aj v maršrutkách, počúvajú ruské hitparády a večer doma pri televízoroch ruské estrády. Hitparády a estrády svojich okupantov. Milujú ich, ich kultúru považujú za svoju.

Čo iné je to, ak nie mentalita submisívnych otrokov? A keďže tam všade rastú palmy (aj tie pôsobia akosi úboho), môžeme hovoriť o skanzene subtropického postkomunizmu. Ten skanzen má v našom prípade dve zastávky.

prvá zastávka: maršrutky

Aj keď už onedlho možno Elon Musk a jemu podobní vizionári tej šťastnejšej a technologicky vyspelejšej časti sveta dovedú do dokonalosti autonómne, bez vodiča sa pohybujúce autá, veľmi sa prihováram za zhovievavosť medzinárodného spoločenstva, aby aspoň v krajinách zaniknutého impéria na východ od Čiernej nad Tisou mohli „dožiť“ maršurtky. Čo to je? Vysvetlím.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite