bolože to u nás hystérie! Pred rokom sa Fico s Kaliňákom, ktorí najprv strašili všetkými utečencami bez rozdielu, zľakli aj duchov, ktorých sami vypustili z povestnej fľaše. Po tom, ako sa niektorí starostovia a občania v okolí Nitry vzbúrili proti príchodu kresťanov z Iraku (a nesporných obetí džihádistov, ktoré si zaslúžia našu pomoc), zaradili vládni politici spiatočku. Preto milí Iračania museli, pre istotu, stvrdnúť v tábore v Humennom až do marcových volieb – aby „nevyrušovali domáce obyvateľstvo“. Po voľbách o nich záujem zo strany vládnych politikov, pochopiteľne, upadol. No boli a sú aj naďalej takí verejní predstavitelia, ktorí na nich nezabudli.
„Po narodení detí v komunite našich Iračanov ich tu v apríli navštívil prezident Andrej Kiska, zavítal medzi nich aj zvláštny vyslanec EÚ pre prenasledované náboženské komunity vo svete Ján Figeľ a na otvorenie komunitného centra prišiel viceprimátor Nitry,“ hovorí Stanislav Horák z organizácie Pokoj a dobro, ktorá integráciu Iračanov zabezpečuje a dodáva: „Mám pocit, že v súčasnosti je to medzi nimi stabilizované a ďalší z nich sa nechystajú vrátiť sa do Iraku. Áno, v okolí Mosulu, odkiaľ pochádzajú, vedie v tejto dobe iracká armáda boje s ISIS a je možné, že dediny, kde predtým žili, budú oslobodené, no návrat je pre nich spojený s príliš veľkou neistotou. Tu vidia, že deti chodia do školy, majú možnosť nájsť si zamestnanie, učia sa jazyk. A najmä, sú tu v bezpečí, a to je pre nich hlavné.“
mier v Iraku? Nie, nebude
Na konci leta v dvoch prízemných tmavších miestnostiach v areáli Nitrianskeho hradu otvorili pre Iračanov komunitné centrum. Sú tu jazykové kurzy, ale aj kurzy ručných prác pre ženy. Zastrešuje to – ako aj celý projekt – diecézna charita.
„Slovensko nie je také bohaté ako Nemecko alebo ako Švédsko. Ale snažíme sa tu žiť ako Slováci. Čo je dobré alebo zlé pre Slovákov, to je také aj pre nás.“
V pondelok pred obedom tu stretávam iba dvoch ľudí. Sabria Eiso (48) každému rada predvedie svoje pokroky v slovenčine. Ticho závidím, rád by som tak vedel po arabsky. Je neuveriteľné, ako sa za pár mesiacov náš jazyk naučila: isto jej v tom okrem intenzívnych kurzov v škole pomohlo aj to, že si našla prácu. V tržnici predáva odevy a bižutériu, a tak musí denne komunikovať s kolegyňami a zákazníčkami. Otázka, či bude niekedy v Iraku mier, pani Sabriu očividne zaskočí. Ako vysvitne, spočiatku celkom nerozumie slovu mier. „Mierne?“ pýta sa vedľa sediaceho kolegu Iračana, ktorý sa niečo učí s otvoreným notebookom. Ten jej význam slova vysvetlí po arabsky. „Ááá, mier? Neviem. Nie, nie. Veľa problémov tam nemá riešenie,“ zvolá spontánne pani Sabria.
Vie, čo hovorí. Na Slovensko prišla s manželom a štyrmi synmi, najstarší Fadi má 24 rokov, najmladší Ramsis 16. Chlapci tu už majú veľa kamarátov medzi dobrými Slovákmi, Fadi už dokonca prekladá do arabčiny omše farára Martina z ich nitrianskej farnosti. Dvadsaťtriročný syn Maurice študuje na vysokej škole slovenčinu a arabčinu, možno bude prekladateľ, čo je určite perspektívny odbor. Sabria a jej rodina o návrate do Iraku teraz neuvažujú. Nechávajú si však otvorené povestné zadné vrátka. „Teraz na to nemyslím, vojna u nás pokračuje. Neviem, neviem, možno sa vrátime, možno nie.“
Každý, kto mal možnosť aspoň trochu spoznať kultúru na Strednom východe, nielen dominantnú islamskú, ale aj kresťanskú, vie, že kľúčové a široko používané je jedno slovo – Inshallah. Teda „ak Boh dá“. Alebo aj uvidíme, dúfame, nechcite to od nás presne vedieť. Možností prekladu je veľa. V tejto chvíli Sabrii stačí, že má prácu, jej synovia chodia do škôl, majú tu všetci perspektívu a ona sama štyrikrát týždenne v Komunitnom centre učí štyroch ľudí, Slovákov, medzi nimi jedného kňaza, po arabsky a po aramejsky. „Ako učiteľka arabčiny sa sama učím po slovensky, mám slovenský slovník, sú to dve muchy jednou ranou,“ smeje sa a ja oceňujem, že pozná už aj toto príslovie.
nebyť odkázaní na pomoc
Michel Edward (53) komunitné centrum Iračanov v Nitre vedie, hoci to možno znie trochu nadnesne, hovoriť o ňom ako o „vedúcom“. Keď však vstúpite do tejto miestnosti, ktorú iracké ženy vyzdobili tak, aby sa tu cítili príjemne, tak vážnosť jeho funkcie pochopíte. Je to kúsok domova vo vzdialenej krajine. Zo stropu visia oblúky bielych závesov, tie prekrývajú sklenené gule lámp, chladný priestor „poľudšťujú“ aj adventné veci so sviečkami.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.