na krivolakej poľnej ceste sa najskôr treba vyhnúť nesmrteľnej Prage V3S, neoddeliteľnej súčasti slovenského vidieka, a potom aj kombajnu, ktorý sa vracia z lúk a polí pod Tlstou horou do obce Bolešov pri Dubnici nad Váhom. Na jednej z pokosených strání sa odrazu vynára niekoľko indiánskych típí, stanov a stožiarov so slovenskou vlajkou.

miesto činu

Skautský tábor 11. zboru Biele delfíny vyzerá prázdno. Väčšina členov zboru z bratislavskej Dúbravky je totiž niekde na ceste z kúpania v neďalekej priehrade. Iní sa potulujú po tábore, zbierajú mätu, alebo hľadajú dámu s tetovaním kotvy za uchom, ktorá im má poskytnúť tajné informácie pre úspech v táborovej hre. Jedna podozrivá osoba už so záhadným úsmevom sedí v obklopení hordy vĺčat a včielok, ako volajú najmladších skautíkov.

Najviac to však žije v prirodzenom srdci tábora, v kuchyni. Kryje ju celtová strecha, pod ktorou sú police s ingredienciami a kuchynským náčiním. Na zemi sa vŕši hora čerstvo vyprázdnených konzerv s kukuricou. V kotle vojenskej poľnej kuchyne buble dnešné menu: chilli con carne. „Voláme ju Berta a sami sme si ju kúpili,“ prezrádza o obstarožnej sústave plechov a kotlov Lucia Demková, vedúca tábora, ktorá nás víta so šatkou v národných farbách na krku a s bronzovým „náterom“ pokožky. Je posledný deň tábora, večerným táborákom sa akcia po vyše dvoch týždňoch končí. Navyše sa čochvíľa bude jesť a na čerstvom vzduchu chutí vždy najlepšie.

Skautské tábory zvyknú mať jednu hlavnú tému, okolo ktorej sa točia ďalšie aktivity. Biele delfíny sa venujú „vode“, čo prezrádza vodný filter, drevená konštrukcia v tvare pyramídy so sieťkami, na ktorých sú horniny rôznej veľkosti, zachytávajúce prípadné nečistoty v životodarnej tekutine. Jednotlivé stany (s výnimkou típí, kde bývajú najstarší roveri) sú sa tu nazývajú kajuty. A jeden z vodcov si vykračuje v námorníckom oblečení.

„Budíček je ráno o siedmej, potom nasleduje rozcvička,“ hovorí Lucia, ako kráčame táboriskom.