15. apríl 2019

Notre-Dame bol môj najobľúbenejší chrám vôbec. Vždy, keď som išiel do Paríža, ubytovanie som si hľadal tak, aby bolo blízko tejto katedrály. A nebolo to pre samotnú stavbu, hoci brala dych, ani pre milované vitráže, hoci som ich vždy dlho nemo pozoroval. V Notre-Dame boli krásne organové koncerty, ale ani tie nedominovali. A hoci som tam absolvoval aj viacero veľmi inšpiratívnych meditácií počas bohoslužieb, Notre-Dame pre mňa ostane ešte niečím viac.

Jednak potvrdením toho, že človek nie je bezvýznamný živočích, ale bytosť povolaná doplniť tajomstvo a krásu stvoreného sveta aj vlastným duchom a tvorivosťou – a že sa táto naoko trúfalá snaha môže celkom podariť.

Ale Notre-Dame je pre mňa najmä milosrdenstvo. Vždy, keď som vošiel dnu, už od prvej návštevy to tak bolo. Cítil som tam pritom históriu ako neskončenú drámu, vnímal jej krásnu aj krvavú stránku, lásku aj nenávisť vnútri Francúzska, vnútri ľudstva, výšku aj pády cirkvi, jej lásku aj pýchu, vznešenosť aj krutosť jej francúzskych odporcov, genialitu umelcov aj malosť tých, ktorí ich dielo v tejto katedrále chceli ničiť. Ale nad tým všetkým bol vždy akýsi mystický pokoj, vznášajúci sa v tom ohromne krásnom a pritom pokoru vyžarujúcom priestore.