Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Domáce triedenie nie je recyklácia

.michal Novota .promotion

Ronald Blaho bol odmalička ochrancom prírody, učarovali mu odpady, tak vyštudoval enviromentalistiku. Dnes v odpadoch podniká vo firme ASEKOL SK. Verí, že raz budeme žiť v spoločnosti bez odpadov.

Domáce triedenie nie je recyklácia Ronald Blaho s primátorom Trnavy Petrom Bročkom predstavujú červené kontajnery na drobný elektroodpad.

ronald, venuješ sa oblasti ekologického odpadového hospodárstva, správne? 

Ekologické nie je úplne správne slovo, nazval by som to environmentálne.

prečo environmentálne a nie ekologické?

Ekológia sú v skutočnosti vzťahy v rámci živej prírody. Potom, keď do toho zaangažujeme človeka, tak to môžeme hovoriť o environmentalistike. Toto ľudia veľmi nevedia.

čo si má človek predstaviť pod pojmom environmentálne odpadové hospodárstvo?

Ak hovoríme o environmentálnom odpadovom hospodárstve, tak sa musíme baviť o tom, či ľudia vedia, ako triediť. To je úplne prvá otázka.

ty máš pocit, že už vedia?

Ja si myslím, že je ešte dlhá cesta. 

prečo? Už sa o tom rozpráva hádam desiatky rokov, nie od revolúcie, ale dajme tomu, že od deväťdesiatych rokov. Prečo to stále nefunguje?

Nepovedal by som, že to stále nefunguje. Niečo nefunguje a niečo funguje. V starom režime sa úplne bežne zvykol triediť železný šrot v zberných surovinách. Ľudia vedeli, že keď majú starý šrot, môžu ho odniesť do starého železa. Tieto veci tu pretrvali dodnes. Čiže to, čo má nejakú históriu, prirodzene funguje dodnes. Ale potom sú tu nové materiály a nové veci, ktoré vznikli v rámci nových výrobkov, ktoré majú rôzne zloženie a malo by byť s nimi nakladané špeciálnym spôsobom. Je toho čoraz viac a s tým sa musíme učiť čoraz lepšie nakladať a triediť to tak, aby sa to mohlo ďalej recyklovať. 

zber zo socializmu, teda zberné suroviny, nahradili skôr zberné dvory, ale už sa triedi v tom mikrorežime, to znamená, v každej domácnosti by sa malo určitým spôsobom triediť, a to tu ešte nefunguje. 

Po tých 25 rokoch od pádu komunizmu životná úroveň vzrástla. Máme sa oveľa lepšie ako kedysi a ľudia sú pohodlní. A čím sú ľudia pohodlnejší, tým sú lenivejší triediť. S tým súvisí aj to, že triedenie musia mať pohodlne zabezpečené a s tým súvisí veľké množstvo nádob, ktoré musia byť rozmiestnené po sídliskách, po uliciach, kde žijú, kde bývajú. Na to, aby tam vhadzovali to, čo potrebujeme triediť.

ty máš pocit, že to ešte stále nefunguje, že mestá a obce na to úplne nereagujú?

Má to ešte veľké rezervy. Minulý rok, v roku 2016, bol prijatý úplne nový zákon o odpadoch, kde malo prejsť celé odpadové hospodárstvo zásadnou koncepčnou zmenou. Dnes sme ešte len v druhom roku tej zásadnej koncepčnej zmeny a nedá sa úplne jednoznačne vyhodnotiť, do akej miery to zafungovalo. Určite sa to za posledný rok zlepšilo, ale ja by som ešte počkal nejaký rok dva, kým by sme vedeli vyhodnotiť, či sa to zlepšilo výrazne, alebo nie.

v čom mala byť tá zásadná zmena?

Zásadná zmena mala byť v tom, že financovanie odpadov, alebo nakladanie s odpadom na území Slovenskej republiky sa presunulo z veľkej miery zo samospráv na výrobcov všetkých možných výrobkov. Zmenilo sa to, že pred rokom 2016 obce a mestá zo svojich rozpočtov financovali drvivú väčšinu odpadového hospodárstva, teda komunálny odpad a potom aj triedený zber ako papier, plasty, sklo a podobne. So zmenou sa na obaly, neobaly, elektrozariadenia, batérie a akumulátory, pneumatiky a staré vozidlá, zaviedla povinne takzvaná rozšírená zodpovednosť výrobcov. Subjekty, ktoré vyrábajú alebo distribuujú tieto výrobky na trh, sa o ne majú aj postarať, keď z nich bude odpad. Na mestách a obciach zostal len stavebný odpad, biologický odpad a klasický nevytriedený komunálny zmesový odpad. Naša firma rieši konkrétne elektroodpad a odpad z batérií a akumulátorov. 

takže si nútený byť partnerom výrobcov? 

My sme založení výrobcami. Oni nás vlastnia, zároveň nás financujú a my financie, ktoré nám distribuujú, používame, aby sme pre komunálnu sféru financovali odpadové hospodárstvo. To, ktoré si komunálna sféra pred rokom 2016 financovala sama.

kde je tam praktický problém? Samosprávy vás ešte neberú ako relevantného partnera alebo vás tam nepúšťajú?

Možno by som to rozdelil podľa sektorov. Myslím si, že to, čo funguje veľmi dobre, sú vozidlá. Potom náš elektroodpad a pomerne dobre fungujú aj batérie, najmä tie veľké olovené. 

čo znamená, že funguje? 

Keď to mám povedať úplne laicky, tak už nevídam chladničku, práčku v priekope vedľa cesty. To kedysi bola bežná prax. Kedysi na dedinách boli bežné čierne skládky, išiel si a videl si tam haldu bielych spotrebičov a to už sa nedeje, respektíve sa to deje v oveľa menšej miere ako predtým. Ľudia majú vytvorené celkom pohodlné podmienky na to, aby tie spotrebiče mohli odniesť na viaceré miesta. Sú zvyknutí na klasické predajne elektro, kde môžu odovzdať starý spotrebič, ak si idú kúpiť nový. Ďalej klasické zberné dvory, mestské, obecné, tam to môžu doniesť úplne zadarmo. Potom sú kalendárové zbery, ktoré vyhlasujú mestské časti alebo roznesú kontajnery.

asi najčastejšie staré spotrebiče odvezú, keď si kúpiš nový. 

Niektoré predajne to robia. Chlapi to donesú a zároveň odnesú starý. To je elektroodpad. Autá sú špecifické, sú úplne detekovateľné na majiteľa. Dá sa zistiť, kto je ich vlastníkom. Potom je tu celá jedna oblasť, kde máme rezervy – obaly a neobaly. Dlhé obdobie pred rokom 2016 to bolo podfinancované a myslím si, že ľudia zatiaľ stále nemajú vytvorené pekné podmienky na to, aby sa s nimi porátali. Keď sa túlam tu po Bratislave a obzerám sa, vidím, že nie všade sú kontajnery, kde to človek môže odhodiť. My napríklad máme pred bytovkou len kontajnery na papier a plasty. Nemáme tam sklo, nemáme tam kombinované materiály, aj to sa už teraz triedi zvlášť, teda tie známe tetrapaky. V meste by to mal byť podľa mňa štandard. 

vy v rámci recyklácie odpadu robíte čo? 

Ešte keby som to mohol trošku opraviť. Keď ľudia hovoria recyklácia odpadu, tak si myslia, že recyklácia je triedenie. Niekto povie, ja doma recyklujem papier a plasty. Ale recyklácia je až ten ďalší krok, keď už ide odpad na spracovanie.

ešte triedite predtým ako recyklujete? Teda druhotne triedite?

Najskôr je triedenie a po triedení nasleduje recyklácia. Takže, keď ľudia hovoria – recyklujem doma – tak to nie je úplne správne. Recyklácia je až vtedy, keď sa odpad spracúva v spracovateľských zariadeniach a robia sa z neho iné materiály alebo produkty. Doma sa triedi, nerecykluje. Pre nás sú partneri všetky komunálne firmy, technické služby rôznych miest alebo veľké zvozové spoločnosti, alebo aj menšie zberové odpadárske spoločnosti. A potom, samozrejme, predajne a rôzne firmy, verejné inštitúcie, školy, úrady, nemocnice. Všade tam vzniká elektroodpad. Keď ho pozbierame, tak sa dostane do našich skladov. Voláme ich konsolidačné miesta, tam sa to ešte triedi. Ešte aj elektroodpad triedime na rôzne druhy.

triedite ručne alebo to prebieha automaticky?

To hrubé triedenie sa stále robí ručne. Aj preto, že sú to najmä veľké elektroodpady, teda chladničky, práčky, televízory, iné veľké spotrebiče alebo veľké počítače, malé počítače.

teda rozoberáte ich na drobnejšie súčiastky?

Najskôr triedime na konsolidačných miestach podľa typu elektroodpadu a potom podľa toho, aký to je elektroodpad, to posielame na recykláciu. Časť recyklujeme sami. Napríklad televízory alebo monitory, alebo malé spotrebiče. 

čo to znamená recyklovať malý spotrebič?

Laicky a veľmi zjednodušene povedané sa to pomelie vo veľkom mlyne.

takže to nie je tak, že zoberiem celý televízor, hodím ho do mlynčeka a vypadne mi z toho nejaký mix. To sa musí najskôr rozobrať?

Musí sa s tým odborne nakladať. Najskôr sa z elektroodpadu podľa noriem a podľa zákona musia vybrať nebezpečné časti. To znamená, že z mobilov a tabletov sa najskôr vyberú baterky, ktoré sú nebezpečné. Z iných druhov elektroodpadu sa vyberú iné nebezpečné látky a z televízorov sa musí najskôr vybrať obrazovka lebo tá tam má nebezpečný prach, ktorý sa najskôr musí odsať. Najskôr sa vyberie obrazovka, tá sa odreže, odsaje sa prach a potom sa môže ďalej nakladať so sklom. Keby sa to hodilo všetko do mlynčeka, tak sa znehodnotí všetok ostatný odpad, pretože ten prach je jedovatý pre svoje zloženie.

na konci recyklácie je teda čo?

Na konci recyklácie sú rôzne veci. Ona má rôzne stupne. Je to rôzne dlhá linka, do ktorej sa na začiatku hádžu odpady podľa druhu a po ceste ich linka triedi. Najskôr sa vytiahnu ťažké veci, napríklad obyčajný šrot, železné kovy. Ďalej sa vyťahujú farebné kovy, meď a hliník. Potom tam ešte stále ostávajú frakcie, kde je stále hliník a meď, ale sú tam primiešané aj plasty. Je tam niekoľko stupňov triedenia a na konci je, aspoň u nás, šesť frakcií plastov. Takže plasty, farebné kovy a klasický železný kov, ak to tak môžem zjednodušiť. Potom odpad, pretože aj z recyklácie je nejaký odpad. Odpad z recyklácie je ďalšia výzva pre vedu a výskum, lebo nie všetko sa dá zatiaľ recyklovať. Väčšinou sú v tom odpade aj mikročastice zlata, platiny a rôznych ďalších vzácnych kovov, ktoré sa takouto hrubou recykláciou nedajú vybrať. 

čo robíte s tým nerecyklovateľným odpadom?

To už ide na skládku. 

koľko sa dá recyklovať z jedného starého televízora? 

Keď hovoríme o televízore, tak minimálne 80 percent, 20 percent je odpad. Keď má televízor 30 kilogramov, tak 24 kilogramov a viac sa dá isto recyklovať. A to vlastne ide ďalej. Z toho je meď, klasické železo, niekedy drevo, plasty, atď. A to všetko sa dá ďalej použiť podľa kvality recyklácie. Aby sa zakončil kolobeh. Podľa toho, aký veľký hráč je recyklátor, ktorý to recykluje, tak sa stáva partnerom pre tých, ktorí sú už konečným zhodnotiteľom, to znamená, že napríklad meď sa takto dostáva niekam do hút na výrobu suroviny a následne nových vecí. Tam sa uzatvára kolobeh, ktorý poznáme pod názvom cirkulárna ekonomika.

v čom ste vy inovatívny v tom procese? 

Dve veci. Jedna vec je spracovateľské zariadenie, kde sa na konci produkujú materiálové frakcie vo veľmi čistej podobe. Myslím si, že patrí medzi najmodernejšie nielen na európske pomery. Druhá vec sú červenobiele kontajnery na malý elektroodpad, respektíve malé spotrebiče, ktoré sme ako prví inštalovali na Slovensku na verejne dostupných miestach, na uliciach pre bežných ľudí. Nedávno nám zničili v Senci už úplne všetky červeno-biele kontajnery. Pravdepodobne to urobila organizovaná skupina. My sme už tie kontajnery stiahli, oznámili sme, že to nemá zmysel. Môžeme ich síce opraviť, ale keď nám to za dva mesiace zase zničia, je to proti zdravému rozumu. 

prečo sú pre vandalov vaše kontajnery také lákavé?

Sú to kontajnery na malé domáce spotrebiče. Práve to je tá časť odpadov, ktorým sa venujeme, a ktoré sa dnes ešte málo triedia. Ľudia už celkom vedia, že chladničku, práčku, sporák, veľké spotrebiče treba odniesť na zberný dvor alebo do predajne.

no kulmu alebo fén asi nie. 

Presne tieto malé spotrebiče ako fén, kulma, holiaci strojček, mobil, myš, klávesnica končia v bežnom koši. To nie je správne, pretože v recyklácii sa z toho skutočne dá vyťažiť pekná hodnota, má to potom zmysel pre ďalšie produkty a eliminuje sa dopad na životné prostredie. 

takže keď človek hodí myš, kulmu, fén do klasického zmesového odpadu, tak už sa to nemá šancu dostať k spracovateľom ako ste vy?

Dostane sa to do spaľovne alebo na skládku, čo by sa nemalo diať.

čiže oni to už netriedia? 

Nie, elektroodpad sa už z komunálneho zmesového odpadu nevyberá. Je to škoda. Neviem, či sa niekedy bude alebo nebude robiť prekopávanie skládok.

to myslíš, že by sa to archeologicky vykopalo?

Áno, videl som takéto projekty. Vlastne sa vyťažujú skládky, lebo sa tam kedysi hádzalo úplne všetko. Keby sa tam dnes prešlo s nejakým strojom a poprehrabávalo sa to, samozrejme, by tam bolo veľa hnusu, ale nachádzajú sa tam aj veľmi kvalitné veci. 

existuje nejaké odvetvie, kde vieš na sto percent primárne suroviny dovážať priamo z recyklácie? 

Sú materiály, ktoré majú nekonečné použitie. Jedným z nich je sklo. Musí však byť homogénne, pretože aj do skla sa dnes už všeličo pridáva. Ale normálne tabuľové sklo alebo sklo z fliaš, to sa dá použiť viackrát. Potom šrot – klasický železný sa dá tiež viacnásobne použiť. Najväčším globálnym problémom sú plasty. Najmä preto, že sú stále vylepšované, aby boli ľahšie, alebo aby plnili nové funkcie. Na jednej strane menej zaťažujú, na druhej strane sú komplikovanejšie vyrábané, a to je oveľa ťažšie na recykláciu. Na televízore je to vidieť najlepšie. Kedysi mal televízor 40 kilogramov, dnes má 10 až 12. Tie úplne najväčšie majú okolo 15-16 kilogramov. Čiže sa to násobne znížilo, aj preto, že sa prestalo používať ťažké sklo a všetko, čo bolo v televízore ťažké, sa nahrádza plastovými alebo inými materiálmi, ktoré sú oveľa ľahšie. No ťažšie sa recyklujú.

to znamená, že ich chemickým zložením je spôsobené to, že sa nedajú zliať dohromady a použiť.

Áno. Kedysi bol televízor v plastovom obale, to bol homogénny plast a každý vedel, že toto je plast, ktorý sa dá znovu použiť alebo zrecyklovať, pomlieť a v podstate hneď bol hotový produkt znovu do výroby. Dnes, keď sa pomelú tie malé domáce spotrebiče, tak plast je tam v rôznych druhoch a veľmi ťažko sa s tým znovu nakladá. Toto, myslím si,  je výzva pre celú recyklačnú obec, ale aj vedeckú obec.

ešte k tým kontajnerom. Vy ste to skúšali vo viacerých miestach na Slovensku?

Áno, Senec, Trnava, Hlohovec a Šaľa. V Senci to naozaj dopadlo zle. Najskôr poškodili len nejaké dva, ale potom si kolega všimol, že sú zničené všetky. Boli úplne znehodnotené. 

zlodeji sa dostali k obsahu kontajnerov?

Dostali sa k obsahu, ale pre nich obsah tohto kontajnera nemá absolútne žiadny zmysel. Nevedia, čo majú spraviť s klávesnicou. Možno tam našli 10 mobilov, ale čo z toho? Predajú mobil za 10 eur, ak bol vôbec funkčný. Pomer škody kontajnera a toho, k čomu sa dostali, je naozaj nezmyselný.

v ostatných mestách Trnava, Hlohovec, Šaľa?

Tam to funguje. Aj tieto kontajnery zo Senca opravíme a rokujeme už s Piešťanmi a Bratislavou. Chceme to ešte trochu viac rozšíriť. Zaujímavé je, že v Bratislave o to nemajú záujem. 

magistrát či mestské časti?

Magistrát áno. S nimi sme už dohodnutí, aj sme podpísali zmluvu. To bol predpoklad na to, aby sme mohli rokovať s mestskými časťami o rozmiestnení kontajnerov. Niektoré mestské časti reagujú logicky. Napríklad Rača povedala, že s tým majú veľmi zlé skúsenosti, práve pre nájazdové skupiny, ktoré im ničili kontajnery na textil. Potom sú mestské časti, ktoré povedali, že to nechcú, lebo to bude škaredé. Nenechali si vysvetliť, že je to zadarmo, že ich to nebude nič stáť, lebo my to zaplatíme a oni budú mať službu pre občanov navyše. 

ako si sa vlastne dostal k odpadom?

Študoval som environmentalistiku tu na Prírodovedeckej fakulte UK, čiže je to vec, ktorá ma bavila a baví. Som asi šťastný človek, keďže robím to, čo som aj študoval. To robí dnes málo ľudí. 

to si chcel byť ako malý chlapec smetiarom?

Študoval som environmentalistiku, čo je taká prierezová, široká téma. Do environmentalistiky patrí aj ekológia a ochrana prírody, pôdy, vody, ovzdušia, to ma baví. Kedysi som mal dlhé vlasy, gitaru, chodil som do prírody.

ako mladý ochranár si sa staral o prírodu a ešte ju chránil. 

Nie som až taký aktívny typ. Sú takí zelení ochranári, ktorí sú skutočne ochotní agresívne bojovať za ochranu prírody a niekde sa priviazať reťazou a deklarovať, že toto všetko je zlé a toto všetko by sme mali zmeniť. Ja som síce presvedčený o ochrane prírody a recyklácii, ale aj s určitým ekonomickým ráciom. Musí to mať zmysel aj biznisový, musia sa tvoriť nejaké hodnoty. A nielen preto, že som teraz v oblasti, kde pracujem pre výrobcov, ktorí sa majú postarať o riešenie odpadov z výrobkov, ktoré produkujú. Vtedy, keď je človek dieťa, študent, tínedžer, tak má také zelené ideály, ale svet nie je čierno-biely. 

bol si tramp?

Hej, chodili sme na také trampské pochody a mali sme radi prírodu. To som bol ešte dieťa. Potom som to študoval. Po nejakom čase po štúdiu som sa chvíľku venoval obnoviteľným zdrojom energie. V rokoch 2006 až 2010 som pre rôznych investorov pripravoval materiály o veterných parkoch aj fotovoltických parkoch. Následne sa jeden zástupca tých investorov spoznal so šéfom ASEKOL-u. Dali sa do reči o tom, že by ASEKOL chcel otvoriť firmu na Slovensku, či niekoho nepoznajú. Odporučili mňa, keďže som pre nich už nejaký čas robil. Takže som sa stretol s týmito Čechmi, lebo ASEKOL je pôvodne česká firma. V podstate som následne firmu ASEKOL SK na Slovensku s nimi spolu zakladal.

bol si zapojený aj v projektoch obnoviteľných zdrojov energie. My už dnes vieme, že naša krajina má prioritu v fotovoltických elektrárňach. Na tých a veterných elektrárňach si pracoval. Prečo sme si ako Slovensko vybrali práve fotovoltické elektrárne?

Úprimne neviem. Ale viem, že keď sme to pred ôsmimi rokmi pripravovali, bolo to politické rozhodnutie. My sme kedysi pripravovali najmä práve tie veterné parky. Pracovali sme na tom intenzívne štyri roky, s tým, že to nebolo legislatívne ošetrené, ale boli to väčšinou firmy, ktoré majú tieto parky za hranicami, v Rakúsku. Boli to teda rakúski investori, vďaka ktorým sme pripravovali projekty. Niektoré boli skutočne vo vysokej fáze pripravenosti. Boli pomenené územné plány v obciach, začali sa vykupovať pozemky a podobne. Na základe európskej legislatívy platí, že do roku 2020 má byť definovaný určitý energetický mix v krajine. Mix má byť zložený z klasických zdrojov a potom z obnoviteľných zdrojov. V rámci toho, že sme mali naplniť aj kvótu obnoviteľných zdrojov, tak sa vláda v roku 2010 politicky rozhodla ísť smerom fotovoltických elektrární v obmedzenom objeme. Sú tam aj ďalšie zdroje, ale sú minoritné. Zo všetkých firiem, ktorým sa skladáme na doplatok na výrobu elektriny, pretože takáto výroba má zvýhodnenú tarifu na výkup, sú takmer 80 % firmy, ktoré prevádzkujú fotovoltické elektrárne.

sú to takí, ako sa hovorí, solárni baróni? Platí to, že je to tak výnosné, lebo sa im na to skladáme všetci?

Keď sa to spúšťalo, mohlo to mať presne tento podtext. Tí ľudia, ktorí sa k tomu dostali, keď sa to spúšťalo, to už do veľkej miery nemajú vo svojom portfóliu, už to nevlastnia. Ako šiel čas, tak sa tieto parky postupne predávali a dnes už mnohé majú iných majiteľov.

no dobre, ty riešiš skôr problém s odpadovým hospodárstvom. Aj tie fotovoltické panely majú nejakú svoju životnosť?

Tam je to otázka dvoch vecí. Fotovoltické panely majú svoju životnosť 20 až 25 rokov. Avšak kľúčovejšia vec je to, že pri spustení fotovoltického boomu bola daná výhodná tarifa na výkup elektrickej energie, ktorá sa vyrábala z fotovoltických elektrární a parkov, ale tá bola daná len na 12 rokov. To znamená, že tá výhodná tarifa raz prestane platiť a bude to musieť prejsť na klasický komerčný spôsob fungovania za normálne trhové ceny. Tam je vážne riziko, že ak sa to náhodou nevyplatí, tak to prevádzkovatelia zatvoria. Potom tie panely môžu zostať stáť na poliach, kde sú inštalované. Na Slovensku sa to týka približne 200 až 300 samospráv. 

bolo by správne, keby prevádzkovatelia fotovoltických parkov mali tiež zodpovednosť si to po sebe likvidovať. Fotovoltický panel sa dá recyklovať úplne dokonale, nie?

Dnes už do rozšírenej zodpovednosti spadli aj výrobcovia panelov. Pomaly sa k tomu hlásia, ale na Slovensku sa v súčasnosti realizujú iba veľmi malé projekty, ktoré to dávajú väčšinou na strechy. Dnes sa už nerobia veľké projekty ako kedysi a podporujú sa len menšie strešné inštalácie. Ale potom sú tu už skôr spomínaní veľkí prevádzkovatelia, pričom z ich činnosti bude najviac odpadu. Tí nie sú podchytení v systéme rozšírenej zodpovednosti, čo si myslím, že sa musí do budúcnosti napraviť. Keď napríklad budú chcieť ukončiť činnosť svojich fotovoltických parkov, tak budú nútení si pozbierať panely, dať preč všetky konštrukcie, vyčistiť pole a zaplatiť si to. Ale keď niekto končí firmu, tak si asi len tak neodloží rádovo desiatky tisíc eur na zatvorenie, preto je riziko, že fotovoltické panely môžu zostať na poliach ako staré záťaže. Na recykláciu panelov dnes ešte neexistuje komplexná technológia, ktorá by dokonale spracovala všetky komponenty panela. Existujú iba pilotné fázy a projekty recyklácie panelov. Nie je totiž možné postaviť linku, keď zatiaľ nie je dostatočné množstvo odpadu. Avšak už v súčasnosti mávame telefonáty, že sú staré panely na likvidáciu a čo sa s tým dá robiť? Aktuálne je na to jediná odpoveď, že to vieme komerčne naceniť, prehnať to dnešnými existujúcimi linkami a uvidíme, čo z toho bude, ale prevádzkovatelia by si to museli normálne zaplatiť. Ale určite nie je pravda, že recyklácia fotovotických panelov je ziskový biznis. Do budúcnosti so zdokonaľovaním recyklačných technológií sa to môže zmeniť, ale dnes to neplatí, dnes takú recykláciu treba dotovať.

ronald Blaho (38) 

Študoval Environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2004 – 2006 pôsobil ako projektový manažér v spoločnosti na posudzovanie vplyvov na životné prostredie. V rokoch 2006 – 2010 pracoval pre rôzne domáce aj zahraničné spoločnosti ako externý konzultant v oblasti prípravy projektov obnoviteľných zdrojov energie. V roku 2010 stál pri zrode kolektívnej organizácie pre nakladanie s elektroodpadom ASEKOL SK, ktorej sa stal neskôr riaditeľom a konateľom. Popri tom rozbiehal založenie zberovej a neskôr aj recyklačnej spoločnosti Enviropol a tiež naštartoval úspešný školský edukačný projekt Recyklohry. Ronald Blaho je ženatý, žije v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite