ste generálnym riaditeľom Zväzu odpadového priemyslu (ZOP). Predstavíte nám ho? A ako funguje odpadové hospodárstvo na Slovensku?
Náš zväz je profesijné združenie organizácií pôsobiacich v spracovaní odpadov, poradenstve, školstve a samosprávach. Vznikol, pretože Slovensko patrí medzi zaostalejšie krajiny EÚ v oblasti spracovania odpadov. Naším hlavným poslaním je podporovať modernizáciu odpadového hospodárstva na Slovensku prostredníctvom technických a legislatívnych aktivít, medzinárodnej spolupráce, vzdelávania a osvety. Slovensko, žiaľ, zmeškalo mnoho príležitostí a v rámci V4 je na chvoste. Dlhodobo chýba stabilná stratégia, ktorá by sa nemenila aspoň desať rokov, a nejasná komunikácia so štátom len podčiarkuje potrebu nášho združenia.
hovoríme o ministerstve?
Áno, hovoríme o Ministerstve životného prostredia SR. Za predošlého ale aj aktuálneho vedenia diskusia s odpadovým sektorom často viazla a nebola vždy korektná ani konštruktívna. A musím potvrdiť, že ani dnes to nie je ideálne. Zväz však nie je čisto lobistickým združením presadzujúcim záujmy len jednej časti sektora. Od začiatku sa snažíme odlíšiť otvorenosťou a prinášať širší pohľad na odpadové hospodárstvo v kontexte celej ekonomiky. Preto nezdružujeme iba zberové spoločnosti, ale aj akademickú obec, konzultačné firmy či ZMOS. Miesto u nás majú aj najväčšie organizácie zodpovednosti výrobcov. Tento pestrý mix členov, ktorí možno nie vždy ťahajú za jeden povraz, vytvára „kokteil“, ktorý vo výsledku prináša najlepšie riešenia pre sektor, ekonomiku aj životné prostredie.
spomínali ste, že Slovensko je na chvoste višehradských krajín, čo sa týka odpadového hospodárstva. V čom sa to najviac prejavuje?
Ak sa porovnáme so susedmi, je pravda, že sme do EÚ vstupovali rovnako, no na rozdiel od Poľska, ktoré využilo takmer všetky eurofondy a prešlo výraznou modernizáciou, my sme stále na začiatku. Poľsko za posledných 15 rokov prešlo minimálne piatimi etapami modernizácie odpadovej infraštruktúry, vybudovalo stovky zariadení na spracovanie biologických odpadov, úpravu odpadov, masívne rozširuje sieť zariadení na energetické využitie odpadov s cieľom čo najviac zhodnocovať a minimálne skládkuje. V Česku sa odklon od skládkovania rieši postupným zvyšovaním poplatkov, čo naštartovalo projekty na energetické zhodnocovanie alebo transformáciu uhoľných elektrární. Linky na úpravu odpadov tam neplánujú. Maďarsko bolo dlhé roky pozadu a v roku 2012 dokonca odpadové hospodárstvo zoštátnilo, čo podľa mňa nebola správna cesta. Za desať rokov sa neposunuli, a preto pred dvoma rokmi vypísali súťaž, ktorú vyhral MOL, s podmienkou investícií na splnenie cieľov EÚ, do roku 2035 znížiť skládkovanie pod 10 % a zvýšiť recykláciu nad 65 %. Slovensku sa síce podarilo znížiť skládkovanie z 80 % na cca 40 %, najmä vďaka triedeniu a recyklácii, no znížiť ho ešte o ďalších 30 % bez modernizácie nebude reálne. Áno, pri obaloch, kde recyklujeme 71 %, už teraz plníme ciele, no dáta, ktoré zatiaľ neboli podporené funkčným informačným systémom (spusteným až tento rok), nemusia byť úplne presné.
predpokladám, že tie pozitívne čísla súvisia so zálohovaním.
Áno, ale len čiastočne. Slovensko vykazuje najlepšie štatistiky v EÚ za všetky obaly, zo žltých nádob aj zo zálohového systému. Európska komisia nás však dlhodobo upozorňuje, že používame nesprávnu metodiku, teda reportujeme množstvá z triediacich liniek, nie reálne zrecyklované množstvá. Štatistiky navyše skresľujú aj firmy, ktoré nenahlasujú obaly a neplatia recyklačné poplatky, no časť ich obalov sa recykluje a čísla umelo zlepšuje. Zálohový systém, ktorý na Slovensku naozaj funguje, recykluje 100 % vyzbieraného materiálu, čo je veľké plus. Aj preto je tento systém v Európe na vzostupe, keďže do roku 2029 musia všetky členské štáty zbierať 9 z 10 fliaš. Na druhej strane zálohový systém vytiahol zo žltých nádob najcennejšie zložky a väčšina smetiarskych spoločností dnes tvrdí, že triedený zber im ekonomicky nevychádza. Celý recyklačný trh v Európe má problémy a recyklátor dnes prevezme len plný 22-tonový kamión. Ak zberová spoločnosť vyzbiera napríklad len 5 ton mesačne, nevie ich následne predať.
máme teda povinnosť znižovať skládkovanie. Hovorili ste, že máme 40 % a máme byť na desiatich percentách. Ako to potom ide dokopy s tým, že máme na Slovensku taký veľký odpor voči spaľovniam a iným zariadeniam na energetické zhodnotenie odpadu? Máme inú možnosť, ako dosiahnuť tie ciele, okrem recyklácie?
Všetko, čo súvisí s odpadom, sa na Slovensku stretáva, tak ako všade na svete, so známym NIMBY efektom, teda chceme to, ale nie za naším plotom. Verím však, že otvorená a odborná komunikácia vrátane príkladov zo zahraničia môže postupne presvedčiť občanov, že moderná odpadová infraštruktúra u nás jednoducho niekde musí vzniknúť. V Česku nedávny prieskum ukázal, že 80 % ľudí by zariadenie na spracovanie odpadov v kraji uvítalo, ale rovnaké percento ho nechce priamo vo svojom meste. Napriek tomu Česi naštartovali cez zdražovanie skládkovania investície a ich cieľom je do roku 2035 úplne zastaviť skládkovanie a energeticky zhodnocovať 25 až 35 % nerecyklovateľného odpadu. Slovensko je pritom stále na úrovni 8 %. Rozvinutá Európa má skládkovanie vyriešené a sústreďuje sa na recykláciu. Potvrdzuje to aj nové nariadenie o obaloch (PPWR), ktorého jedným z cieľov je, aby boli všetky obaly do roku 2030 recyklovateľné. Niekomu môže napadnúť, že nové zariadenia nepotrebujeme a že aj vďaka PPWR nariadeniu postupne minimalizujeme odpad. Všetci ale dobre vieme, že toto nie je reálne. Modernú infraštruktúru potrebujeme a mala by vznikať tam, kde sa odpad produkuje, a najlepšie na brownfieldoch, ktoré sú napojené aj na železničnú dopravu.
čiže nie je to tak, že Európska únia by bola zásadne proti ZEVO, ale je to ukončená kapitola, a preto sa to už nedá financovať cez fondy?
Áno, a pre EÚ to už nie je téma. Väčšina členských štátov má linky na úpravu odpadov a ZEVO postavené a nakladanie s nerecyklovateľným odpadom vyriešené. EÚ stratégia je teda logická, no stále tu vyvstáva otázka, čo si majú počať krajiny ako Rumunsko, Grécko či Malta, ktoré skládkujú viac ako 70 % odpadov. Osobne som presvedčený, že väčšina odbornej aj laickej verejnosti na Slovensku už postupne pochopila, že bez modernej infraštruktúry skládkovanie nezastavíme. Ako premárnenú príležitosť však vnímam nie úplne ideálne uchopenú tému mechanicko-biologickej úpravy odpadov zo strany štátu, ministerstva a aj samospráv. Spustením úpravy odpadov tento rok sa mohla konečne naštartovať modernizácia, podporiť recyklácia a odklon odpadu od skládok. Nestalo sa tak a myslím si, že ďalší odklad sa pre pokračujúcu konsolidáciu, komunálne voľby v roku 2026 a nulovú politickú toleranciu k zvyšovaniu poplatkov zopakuje aj v roku 2027.
áno, toto je najväčší problém, že politika do toho vstupuje týmto spôsobom.
Tým, že sme za posledné dekády zmeškali dôležité eurofondové vlaky a dnes čelíme výraznej rozpočtovej konsolidácii, aktuálne skutočne nevidím svetlo na konci tunela. Na Slovensku sú investori, ktorí už do odpadov aj bez eurofondov investovali a ostali im oči pre plač, no nájdu sa aj takí, ktorí aj napriek nulovej predvídateľnosti chcú investovať do triediacich a recyklačných liniek, kompostární, biometánových staníc či ZEVO. Títo investori však naliehavo potrebujú stabilné legislatívne prostredie a jasnú stratégiu podporenú štátom. Politici musia pochopiť a občanom racionálne vysvetliť, že bez modernizácie a zvýšenia cien za odpady sa s lacným skládkovaním tak skoro nerozlúčime.
ale máme aj Environmentálny fond, nemal by ten slúžiť takisto nato, aby sa z neho financovali podobné projekty?
Na Slovensku máme identifikovaných viac ako 12 000 čiernych skládok, čo predstavuje asi 400-tisíc ton odpadu. Viac ich má už len Rumunsko. Práve pri tejto téme sa často diskutuje o možnostiach využitia prostriedkov Envirofondu, kde sú alokované približne 2 miliardy eur. Tieto financie sú však v príjmovej časti rozpočtu a pre verejnú či štátnu správu, žiaľ, nepoužiteľné. De facto tak predstavujú len kreatívne účtovníctvo ministerstva financií.
ekonómovia hovoria, že sa tak umelo znižuje deficit štátneho rozpočtu. Mrzí ma, že to potvrdzujete, lebo aj priamo z vyjadrení pracovníkov Envirofondu je jasné, že nie je šanca s pomocou tohto fondu pohnúť dopredu investičné aktivity v odpadovom hospodárstve.
Envirofond môže využívať financie len na výdavkovej strane rozpočtu, a to približne do 150 miliónov eur ročne. Príjmového balíka vo výške 2 miliárd eur sa nesmie ani dotknúť. Z výdavkov sa pravidelne podporujú obce za triedený zber a zber kuchynského odpadu, na čierne skládky s nebezpečnými odpadmi ide ročne len asi 300-tisíc eur, za čo musíme byť aj tak vďační.
aká je nádej pre Slovensko v oblasti odpadu?
Základom úspechu, tak ako pri každom projekte, je mať stratégiu podporenú relevantnými dátami, ale aj štátom. Stratégiu, ktorá sa nebude meniť každé štyri roky, nebude hľadať skratky, ale bude transparentná, jasná a stabilná. Investorom treba garantovať stabilitu a predvídateľnú budúcnosť podporenú legislatívou, aby modernizácia odpadového hospodárstva konečne prišla aj na Slovensko.
bratislavský mestský podnik OLO ide teraz inovovať svoju spaľovňu vo Vlčom hrdle a Slovnaft chystá novú, modernú spaľovňu neďaleko odtiaľ, ktorá má spracovávať aj toxický odpad z fabriky, aj komunálny odpad ako komerčnú aktivitu. Na internete čítam vyjadrenia, že tam budú toxické spaliny, ale dnešné technológie si s tým vedia poradiť, nie?
Tak mesto Bratislava, ako aj Slovnaft majú svoje plány a stratégiu rozvoja. Či môžu tieto dve zariadenia stáť vedľa seba, musí posúdiť ministerstvo životného prostredia v rámci procesu EIA. Keď sa pozrieme do susednej Viedne, na území mesta sú štyri spaľovne, z toho jedna na nebezpečný odpad, kde aktuálne končí aj odpad z Chemka Strážske. Viedenčanom tieto zariadenia evidentne neprekážajú a podobne aj zariadenie Slovnaftu bude musieť spĺňať rovnako prísne limity a environmentálne parametre.
ako je to s toxickým odpadom u nás?
Slovensko pri toxickom, resp. nebezpečnom odpade už roky ťahá za najkratší koniec. Dodnes nemáme prehľad zariadení na spracovanie týchto odpadov, ktorý malo ministerstvo podľa programového vyhlásenia vlády pripraviť do konca roka 2022. Situáciu zhoršuje rastúci trend vývozu nebezpečného odpadu, najmä do Rakúska a Nemecka. V roku 2024 Slovensko povolilo historicky najväčší objem vývozu — 123-tisíc ton, z toho 40 % tvoril nebezpečný odpad. Len od roku 2019 sa objem vývozov zvýšil viac ako päťnásobne. Pandémia covidu, epidémie krívačky a slintačky či čoraz nebezpečnejšie čistiarenské kaly, ktorými stále hnojíme polia, jasne ukazujú, že sa blížime k hodine dvanástej. O potrebe zariadení na spracovanie PCB odpadov z Chemka či odpadov z environmentálnych záťaží ako Predajná či Vrakunská skládka ani nehovoriac. Napriek všetkému verím, že aj táto nepriaznivá situácia môže byť impulzom k pozitívnej zmene. Slovensko sa stále môže rozhodnúť pre modernú transformáciu odpadového sektora a vyhnúť sa chybám, ktorými si prešli rozvinutejšie krajiny EÚ pri prechode od skládok k obehovému hospodárstvu, a nestať sa smetiskom Európy.
RNDr. Ján Chovanec, MBA Generálny riaditeľ Zväzu odpadového priemyslu SR a viceprezident Asociácie priemyselných zväzov a dopravy. Environmentálny manažér s viac ako 20-ročnými skúsenosťami v oblasti ochrany životného prostredia. Pôsobil ako riaditeľ pre životné prostredie vo veľkej odpadovej spoločnosti a ako projektový manažér so zameraním na znečistené územia, ochranu vôd, odpadové hospodárstvo, čistenie odpadových vôd a emisií či vývoj technológií na spracovanie odpadov.