ktoré boli hlavné faktory pri rozhodovaní Slovnaftu o technológii energetického zhodnocovania odpadu?
Začnem stručným kontextom: v Bratislave vznikajú rôzne druhy kalov – či už z našich čističiek odpadových vôd, alebo z čistenia nádrží, kde ide najmä o ropné kaly. V súčasnosti ich spaľujeme vo vlastnej spaľovni, ktorá je však technologicky zastaralá – teplo z procesu sa nijako nevyužíva a uniká do atmosféry. Ročne takto likvidujeme približne 15- až 20-tisíc ton kalov. Už okolo roku 2018 však bolo zrejmé, že súčasná technológia prestáva plniť moderné environmentálne a prevádzkové štandardy, a preto ju bude potrebné nahradiť.
V danom čase sme zároveň vnímali aj širší kontext nakladania s odpadom na Slovensku. V krajine máme len dve spaľovne komunálneho odpadu, ktorých kapacita nie je dostatočná. Veľké množstvo odpadu sa stále skládkuje alebo vyváža do zahraničia, čo z dlhodobého hľadiska nie je udržateľné riešenie. Začali sme preto hľadať technológiu, ktorá by umožnila spracovať nielen naše kaly, ale aj iné druhy odpadu, ktoré sú dostupné na Slovensku. Vyhodnotili sme, že najväčší potenciál má komunálny odpad, ktorý už nie je možné recyklovať, no rovnako je tu aj veľké množstvo priemyselného odpadu, ktorý sa u nás dlhodobo prakticky nerieši.
Spolu s konzultačnou spoločnosťou UVP z Viedne sme identifikovali tri hlavné kategórie odpadov a analyzovali technológie, ktoré by ich vedeli spracovať. Kľúčovým kritériom bolo, aby nové zariadenie dokázalo spoľahlivo spracovať aj kaly – to vylúčilo napríklad roštové pece, ktoré si s kalmi neporadia, či rotačné pece, ktoré by nezvládli požadované objemy. Na základe komplexnej technickej analýzy nám ako najvhodnejšie riešenie vyšla technológia fluidného lôžka.
o akých množstvách sa bavíme? Jedna vec je, čo produkuje Slovnaft – teda kaly –, a druhá je plánovaná kapacita pre komunálny, priemyselný a nebezpečný odpad. Tá tretia kategória vzbudzuje asi najväčšie obavy. Takéto kaly sa dnes vozia napríklad do Viedne?
Áno, časť nášho odpadu vyvážame do Viedne. Ide o odpad, ktorý zatiaľ nie je možné efektívne spracovať u nás, no počítame s tým, že v budúcnosti ho zvládneme spracovať v rámci nášho zariadenia. Čo sa týka objemov, najväčší potenciál má komunálny odpad – je ho veľa a je stabilne dostupný. Ďalšou výhodou je, že sa z nerecyklovateľnej časti komunálneho odpadu dá namiešať relatívne homogénna zmes so stabilnou výhrevnosťou, ktorá pomáha stabilizovať výkyvy pri ostatných druhoch odpadu, napríklad tých s nižšou výhrevnosťou. V projekte rátame s približne 200-tisíc tonami komunálneho odpadu ročne a zvyšok – teda asi 100-tisíc ton – by mali tvoriť priemyselné odpady vrátane kalov zo Slovnaftu.
Rozlíšenie medzi komunálnym a priemyselným odpadom však nie je vždy úplne jasné – tieto kategórie sa často prelínajú. Jednoznačné je skôr delenie na nebezpečný a ostatný odpad. A aj v rámci nebezpečného odpadu sú rôzne skupiny, napríklad medicínsky odpad alebo odpad s obsahom rizikových látok, ktoré si vyžadujú vyššiu teplotu pri spracovaní. My sa v našom zámere však sústredíme výlučne na odpad, ktorý vieme efektívne spáliť pri teplotách 850 – 900 °C, za plnenia prísnych emisných limitov.
a to je štandardná teplota pri bežnom energetickom zhodnocovaní odpadu?
Áno, ide o štandardný rozsah pre moderné zariadenia. Naša technológia je unikátna tým, že dokáže spracovať aj kvapalnú zložku – do 20 % z celkového objemu môže tvoriť kvapalný odpad. Pri kaloch je kľúčové, ako sú predsušené a aký finálny mix potom vieme namiešať. Z tohto dôvodu plánujeme využívať komunálny odpad ako nosnú zložku. Zároveň sme rokovali so Zväzom automobilového priemyslu, ktorý upozorňuje na dlhodobý problém so spracovaním priemyselného nerecyklovateľného odpadu na Slovensku. Veľa firiem ho musí vyvážať, čo je z pohľadu nadnárodných spoločností nežiadúce, najmä ak sa usilujú o environmentálne zodpovedné riešenia. Skládkovanie už jednoducho nie je akceptovateľné.
majú dnes vôbec reálne možnosti, ako s takýmto odpadom naložiť – napríklad cez komunálne spaľovne?
Možnosti existujú, ale sú veľmi obmedzené. Na Slovensku sú len dve spaľovne, ktoré teraz kapacitne nestíhajú.
poďme k technológii, lebo fluidný kotol je zaujímavá vec. Ale tá technológia nie je výnimočná len tým, že zvládne aj kvapalné odpady, však?
Presne tak. Odpad sa bude najprv zhromažďovať a uskladňovať v uzavretom priestore s odsávaním a recirkuláciou vzdušniny, čím bude eliminovaný možný únik zapáchajúcich látok do okolia – či už pôjde o kaly, kvapalné alebo komunálne odpady, vrátane tých, ktoré sú zápachom výrazné. Časť z týchto odpadov sa bude miešať už v tekutej fáze, iné sa budú predpripravovať – drviť, triediť. Technológia si totiž vyžaduje úpravu odpadu ešte pred samotným spaľovaním.
hovoríme už o srdci technológie, ale predtým je veľká linka, ktorá odpad pripraví.
Presne tak. Výnimočnosť tejto technológie nespočíva len v jej schopnosti spracovať kvapalné odpady, ale predovšetkým v komplexnosti celého procesu. Zhromaždený odpad najprv prejde triediacou linkou, kde sa oddelí sklo, papier, plasty a iné recyklovateľné materiály. Zvyšok sa nadrví a uzavretým potrubím poputuje do spaľovacej komory – bez úniku zápachu.
Teplo zo spaľovania sa využije na výrobu pary – najskôr vysokotlakovej (6 MPa), ktorá bude poháňať turbínu. Výstupom bude strednotlaková a nízkotlaková para (1 MPa a 0,4 MPa), ktorú vieme ďalej využívať v rafinérskych procesoch alebo, v prípade záujmu, dodávať do vykurovacej siete hlavného mesta. Spaliny prejdú následne viacstupňovým čistením. Najprv v cyklónoch – tam sa oddelia jemné častice, tzv. popolček, ktorý sa zachytáva a ďalej filtruje. Potom nasleduje odstraňovanie kontaminantov – kyslých zložiek ako fluorovodík, oxid siričitý (SO2) alebo oxidy dusíka (NOx). Kyslé plyny budú neutralizované pomocou vápna a do DeNox systému budeme pridávať čpavkové alebo močovinové roztoky.
keď už sme pri popole – to sú slová, ktoré vždy zaujmú. Aktivisti hovoria, že vznikne toxický popol, toxické exhaláty a podobne. Ako je to naozaj?
Jemný popol, tzv. popolček, bude obsahovať niektoré kontaminanty, najmä kovy. Tie však predstavujú cenné suroviny, ktoré možno extrahovať a ďalej s nimi efektívne nakladať. Existujú firmy, ktoré sa na to špecializujú – takéto kovy zhodnocujú a opätovne predávajú.
čiže hovoríme o ťažkých kovoch, ktoré ale môžu byť zároveň surovinou – alebo to ide na skládku?
Naším cieľom je minimalizovať skládkovanie. Hľadáme riešenia, ako popol a popolček zhodnotiť – aktuálne prebiehajú rokovania s potenciálnymi odberateľmi. Problémom však je, že zatiaľ neexistuje finálna vzorka popola vytvorená naším zariadením, ktorú by bolo možné analyzovať. Preto pracujeme s údajmi z porovnateľných zariadení.
Ak by predsa len časť popola musela skončiť na skládke, muselo by ísť o špeciálne, bezpečne solidifikované formy – napríklad vo forme betónových tvárnic –, aby sa zabránilo úniku kontaminantov do pôdy alebo vzduchu.
skladuje sa to práve kvôli tým ťažkým kovom? Alebo aj kvôli niečomu inému – napadá mi napríklad radiácia?
Nie, rádioaktívny odpad u nás nepripadá do úvahy. Všetok odpad bude prechádzať detekciou radiácie – ak by bol kontaminovaný, neprijmeme ho. Ide výlučne o bežné kontaminanty, najmä ťažké kovy.
plánujete stavať zariadenie na energetické zhodnocovanie odpadu, ktoré má byť pomerne blízko od mestskej spaľovne – tiež zariadenia na zhodnocovanie odpadu. Mesto nedávno schválilo zámer postaviť ďalší kotol. V čom sú hlavné rozdiely? Vieme, čo mesto vlastne plánuje? Je to len väčší kotol rovnakého typu alebo ide o inú technológiu?
Mestská spaľovňa používa roštovú pec, ktorá je vhodná najmä na objemný komunálny odpad. V ich prípade ide o väčšie kusy odpadu, kým naše zariadenie bude spracúvať odpad nadrvený na častice do veľkosti 8 cm.
hlavný rozdiel je v technológii – a teda aj v type odpadu, ktorý dokážu spracovať.
Presne. Technológia mestskej spaľovne je určená výlučne na komunálny odpad. Naopak, naše zariadenie zvládne aj priemyselné odpady – napríklad kaly, absorbenty, farby, laky, ktoré roštové pece nezvládnu.
to je jasný rozdiel. A čo sa týka investície – ak porovnáme váš projekt s tým mestským, hovorí sa o sume 150 až 180 miliónov eur. Váš projekt asi vychádza drahšie, však?
Áno, náš projekt je investične náročnejší, ale aj komplexnejší. Ak porovnáme náklady na jednu spracovanú tonu odpadu, rozdiel nie je až taký výrazný. Zatiaľ rátame s investíciou v rozpätí 300 až 400 miliónov eur – hoci sme ešte len v počiatočnej fáze inžinieringu.
rozumiem. Včera som robil rozhovor s generálnym riaditeľom Zväzu odpadového priemyslu a ten spomenul zaujímavú vec – že už vlastne neexistuje európske financovanie pre takéto zariadenia. Skončilo sa to, pretože v západnej Európe sú tieto kapacity vybudované. Vy ste to tiež niekde spomínali – že v krajinách ako Nemecko alebo aj v okolitých štátoch už sú ďalej a my sme v tomto výrazne pozadu.
Áno, to je súčasť širšieho kontextu. V západnej Európe sú kapacity už vybudované a európske financovanie pre nové spaľovne prakticky skončilo. Krajiny ako Česko či Poľsko však ešte stihli využiť Modernizačný fond – vedeli si pripraviť podporné schémy. My sme v tomto výrazne pozadu. U nás sa stále rieši, či projekt vôbec dostane povolenia – či už od ministerstva, alebo samosprávy. Je to úplne iný svet.
otázka, ktorá za tým automaticky vyvstáva, je: Má zmysel, aby tu – ak by sa to mestu podarilo – vznikli dve takéto zariadenia tak blízko pri sebe? Nie je to konkurencia? Viaceré zdroje hovoria, že šance mesta sú vzhľadom na jeho finančnú situáciu slabé, ale objavili sa vyhlásenia, že dúfajú v získanie asi 30 miliónov z Modernizačného fondu. Ak by to aj vyšlo – má zmysel mať ich vedľa seba?
Nebudeme si konkurovať. Myslím si, že s OLO máme korektný a konštruktívny vzťah. OLO sa sústreďuje na spracovanie odpadu výlučne z Bratislavy a jej bezprostredného okolia – túto oblasť sme zo zvozu úplne vylúčili. My sa zameriavame na širší región: Bratislavský kraj (mimo hlavného mesta), ako aj Trnavský, Trenčiansky a Nitriansky kraj. Na základe analýz dostupnosti odpadu sme navrhli kapacitu zariadenia tak, aby zodpovedala možnostiam tohto územia.
Rozumiem, že na prvý pohľad sa môže zdať nelogické stavať dve spaľovne tak blízko seba. Ale pri týchto zariadeniach rozhoduje dostupnosť infraštruktúry – najmä rozvodov tepla, elektrickej siete, bezpečnostných systémov, ako aj skúseností s odpadovým hospodárstvom. A to všetko tu už máme. K dispozícii je železničná trať, váženie odpadu priamo na mieste, vysoké emisné štandardy pre ochranu ovzdušia a vody, hydraulická ochrana podzemných vôd či kontinuálny monitoring. Zároveň už na mieste máme existujúcu spaľovňu kalov, ktorú bude potrebné nahradiť – aj z tohto dôvodu dáva nový projekt zmysel.
„Slovensko je zaplavené odpadom. Stačí sa pozrieť na našu krajinu. Mnohé z tých „kopcov“ sú skládky zarastené trávou.“
prvá otázka, ktorá mi pritom napadne, sú dopravné vzdialenosti. Nehrozí, že to bude problém?
Počítame s dopravou do 100 kilometrov a výlučne v rámci Slovenska. Využitie železničnej dopravy je pre nás priorita – je to ekologické aj ekonomické riešenie. Ak by to nebolo možné, dopravná štúdia ukázala, že denne by do areálu smerovalo približne 48 nákladných áut s kapacitou 24 ton nákladu.
Štúdie nepotvrdili žiadny zásadný vplyv na dopravu. Okrem toho máme k dispozícii rýchlostnú cestu R7, takže autá nebudú jazdiť cez stred mesta. Prístup do CEZO bude vytvorený zo západnej strany Slovnaftu.
k tej železnici – vy síce infraštruktúru máte, ale čo producenti odpadu? Sú pripravení na železničnú dopravu? Lebo ak máte zvozové firmy, ktoré odpad zberajú autami, museli by ho najprv sústrediť na nejakej stanici s vlečkou.
V tejto oblasti sme ešte len na začiatku rokovaní. Vychádzame však z faktu, že do roku 2035 má byť skládkovanie obmedzené na 10 % . A aj teraz sa odpad centralizovane zhromažďuje, väčšinou na skládky, ktoré nie sú pri každej obci. Keď sa prestane skládkovať, súčasné zberné dvory alebo priestory pri skládkach by mohli slúžiť ako prekládkové stanice. Je to téma, ktorú otvorene komunikujeme s partnermi, ale detaily sa ešte formujú.
povedali ste, že do roku 2035 má byť len 10 % odpadu skládkovaného. Veríte tomu, že sa to na Slovensku naozaj podarí?
Úprimne – veľmi tomu neverím. Príprava a schvaľovanie projektov na Slovensku trvajú neskutočne dlho. My máme tento zámer na stole od roku 2018. Teraz je rok 2025 a už dva roky prebieha EIA. Ak dnes niekto so zámerom len začína, jeho realizácia bude trvať roky.
Na druhej strane, ak sa takéto zariadenia nebudú stavať, odpad jednoducho nebude mať kam ísť.
rozumiem. A s tým súvisí aj druhá otázka – odpad má nejakú cenu, ale tá je veľmi nízka. Tá cena je daná poplatkami, ktoré vyberajú obce. Teraz hovorím o komunálnom odpade, nie priemyselnom či nebezpečnom, lebo to už je trhové prostredie. Ale pri komunále je to skôr politická vec – odpad na Slovensku je jednoducho veľmi lacný. Nie je to hlavný dôvod, prečo skládkovanie stále prežíva a drží sa zubami-nechtami? A prečo sa tu ani investorom nechce nič budovať?
Je to jeden z kľúčových problémov. Poplatky za skládkovanie sú naozaj nízke a výsledkom je, že Slovensko je zaplavené odpadom. Stačí sa pozrieť na našu krajinu. Mnohé z tých „kopcov“ sú skládky zarastené trávou. Ale ich vplyv nezmizol – škodliviny z nich prenikajú do pôdy aj ovzdušia. Energetické zhodnotenie by bolo oveľa zmysluplnejšie. Takto by sme mohli efektívne využívať vzniknuté teplo pre priemysel aj mesto. Už dnes dodávame teplo do Bratislavy a v budúcnosti vieme tento objem zdvojnásobiť, ak by o to bol záujem.
rakúšanov všetci vnímame ako veľmi ekologicky zameraných. Prečo je podľa vás energetické zhodnocovanie odpadov v Rakúsku také akceptované a prečo je na Slovensku taký obrovský odpor? Čím to je?
Nemám pocit, že to platí len pre spaľovne – je to pri akomkoľvek zámere. Či už ide o vodnú elektráreň, veterný park, čokoľvek – je to fajn, kým to nie je za mojou dedinou. Problémom je aj hlboká nedôvera k systému. Môžeme hovoriť o kontinuálnom meraní emisií, ale ľudia tomu jednoducho neveria. A tým sa celá debata posúva z vecnej roviny do emocionálnej. Vzniká dojem, že tu neexistujú funkčné kontrolné mechanizmy ani inštitúcie, ktoré by dohliadali na ochranu životného prostredia. Výsledkom sú vyhrotené postoje namiesto vecného dialógu.
čítal som posudok, kde sú krásne grafy, ktoré ukazujú, aký zanedbateľný je podiel tejto prevádzky na celkových emisiách v Slovnafte.
Sme si vedomí toho, že ako priemyselný podnik generujeme určité emisie – či už do ovzdušia, alebo v podobe hluku. Všetko máme pod kontrolou a aktívne pracujeme na ich znižovaní. Realizujeme množstvo dekarbonizačných projektov: výmena palív v teplárni, prechod na nízkoemisný plyn, elektrifikácia parných turbín... Je toho naozaj veľa. Cieľom tohto portfólia projektov je zásadne znížiť emisie CO₂, ale aj ďalšie priemyselné emisie.
A čo sa týka tejto prevádzky – presne ako hovoríte –, tie hodnoty sú extrémne nízke. V mnohých prípadoch sme na úrovni 0,5, teda na polovici povoleného limitu, alebo ešte nižšie. Teda nejde o to, že by sme sa pohybovali blízko hraníc – sme výrazne pod nimi.
Na jednej konferencii som sa rozprávala s firmou, ktorá už dnes používa umelú inteligenciu na vyhodnocovanie zloženia odpadu v reálnom čase – AI identifikuje kontaminanty, vypočíta výhrevnosť a pomáha optimalizovať zmes toho, čo ide do zásobníka pred spaľovaním. A to je realita dneška. Keď sa však o niekoľko rokov dostaneme k samotnej implementácii, technológie budú ešte ďalej. Dnes máme šancu vybudovať zariadenie, ktoré bude skutočne moderné a prispeje k riešeniu odpadového hospodárstva na Slovensku. Škoda len, že celý proces napreduje tak pomaly.
barbora Čerňanská pracuje v Slovnafte vyše desať rokov. Počas svojej doterajšej kariéry riadila strategické projekty v oblasti údržby, kontroly kvality a technologického rozvoja. Skúsenosti získala aj na pozícii manažérky kvality údržby v dcérskej spoločnosti Slovnaft Montáže a opravy. Neskôr pôsobila ako manažérka oddelenia kontroly kvality a v uplynulých rokoch riadila tím rozvoja technológií v spoločnosti Slovnaft a následne aj na úrovni celej Skupiny MOL. Aktuálne riadi kľúčový projekt Centra energetického zhodnotenia odpadov (CEZO), zameraného na posilnenie roly Slovnaftu v obehovom hospodárstve a energetickej transformácii.