výzva trpaslíkov bola interpretovaná ako otvorené vyhlásenie vojny. Ale komuže to vyhlásili vojnu štyria statoční? Zdochýnajúcemu koňovi, pri ktorom je dnes hlavnou otázkou, či vôbec ešte dokáže kopať. Tá vojna pritom trvá už viac ako dva roky. Začala sa vtedy, keď Pellegrini napriek Ficovmu tlaku odvolal policajného prezidenta Tibora Gašpara. O nijaké vyhlásenie vojny teda nejde. Skôr to bol pokus o vyhlásenie konca vojny, keď sluhovia nadobudli pocit, že pánove problémy so srdcom, s alkoholom, so ženami, so sponzormi a s uväznenými podporovateľmi (Kočner, Vadala) ho už čoskoro definitívne položia.
Mimochodom, ich odhad Ficovho politického konca je takmer určite správny. Pre nás, ktorí nemáme možnosť vidieť predsedu Smeru bezprostredne a často, je najpresvedčivejším signálom blízkosti jeho konca práve vystúpenie Pellegriniho so Žigom, Rašim a Sakovou. Ak nad niekým krúžia supy, už to má zrejme spočítané. Z hľadiska budúcnosti Slovenska je Fico asi naozaj odpísaný (a to aj vtedy, ak zostane predsedom Smeru). Otázka je, či to platí aj o tých supoch. Odpoveď je, že tí ešte odpísaní byť nemusia. Pretože na Slovensku si supov veľmi často pletieme so sokolmi.
Je to zvláštny fenomén, ktorému zatiaľ nebola venovaná primeraná pozornosť. Všade na svete a naprieč rôznymi spoločenstvami sa zrada považuje za obzvlášť odporný a osúdeniahodný čin. Ešte aj medzi zločincami je považovaná za neprípustný zločin. Zradca si takmer vždy zaslúži tvrdý trest, úplne vždy si zaslúži prinajmenšom pohŕdanie. Ale v slovenskej politike a verejnej mienke to nejako neplatí. Tam sú zradcovia niekedy považovaní div nie za hrdinov.
stručné dejiny zrady
Keď Vladimír Mečiar zradil hnutie Verejnosť proti násiliu, vynieslo mu to v prieskumoch verejnej mienky popularitu na úrovni osemdesiat a viac percent. Spolu s ním zradili VPN a celý November aj Milan Kňažko a Ján Budaj (Mečiar November zradiť nemohol, pretože s ním nemal vôbec nič spoločné). Milanovi Kňažkovi to vtedy vynieslo kreslo ministra zahraničných vecí, Jánovi Budajovi to dnes vynieslo kreslo ministra životného prostredia. Okrem týchto troch sa na zrade VPN podieľali mnohé nuly, ako napríklad Jozef Moravčík. Takmer všetci neskôr Mečiara zradili a namiesto všeobecného pohŕdania im to vynieslo nezanedbateľný verejný rešpekt. Moravčík sa stal predsedom vlády. Mečiara zradili aj Michal Kováč a Ivan Gašparovič, z ktorých sa neskôr stali prezidenti SR.
Najväčším hrdinom sa však vďaka svojej zrade Mečiara stal Kňažko. Toto hrdinstvo mu nakoniec vynieslo kreslo ministra kultúry v pomečiarovskej vláde. Nebol však ústrednou postavou tejto vlády. Tou bol Mikuláš Dzurinda, ktorý zradil Kresťanskodemokratické hnutie a pokúsil sa ho zničiť. Druhou hlavnou postavou bol Ivan Mikloš, ktorý zradil Demokratickú stranu a v konečnom dôsledku ju zničil. Disciplinovanou ofsajd taktikou sa Dzurinda s Miklošom pokúšali (niekedy úspešne, inokedy menej) vystavovať KDH aj DS do postavenia mimo hry. Výsledkom bola Slovenská demokratická a kresťanská únia, v ktorej čoraz zreteľnejšie dominoval genetický kód Demokratickej únie. Nuž a DÚ, to boli zväčša dvojnásobní zradcovia (prvý raz s Mečiarom, druhý raz Mečiara).