slovenské národné povstanie má svoje nezastupiteľné miesto v našich dejinách. Boj povstalcov proti nacistickému Nemecku, počas ktorého statočne padlo niekoľko tisíc Slovákov, je dodnes nielen zdrojom hrdosti a inšpirácie, ale aj demokratickej tradície. Pre dejiny je, nanešťastie, charakteristické, že sa ich veľké momenty pokúša každý privlastniť, čo napokon deformuje našu historickú pamäť.
Komunisti považovali SNP za „svoje“ a bez problémov takúto nepravdivú tézu šírili počas celej existencie svojho štyri dekády dlhého režimu. Neprekážalo im, že podobná interpretácia zámerne ignorovala fakty a obchádzala všetky archívne materiály, ktoré sa nehodili do tejto ich paralelnej reality. Povstanie bolo komplexný fenomén, ktorého zjednodušovaním zbytočne ničíme jeho výnimočnosť.
Navyše, ak hovoríme o SNP ako o vojenskej udalosti, komunistickí súdruhovia svojím podielom musia byť sklamaní, keďže bol v konečnom dôsledku úplne minimálny. Samozrejme, mierne odlišná je už otázka politická, kde mali predstavitelia KSS paritné zastúpenie s demokratmi a tvorili zhruba 50 percent funkcionárov, ktorí počas turbulentných dvoch mesiacov na povstaleckom území vládli a vydávali zákony v mene exilovej československej vlády.
"Armáda bola ladená silno antiboľševicky. Komunistov nepodporovala."
SNP by sme mohli vďaka tomu rozdeliť na dve časti: vojenskú a politickú. Obe sa však napriek tomu navzájom dopĺňali a spolupracovali v nádeji, že sa im podarí proti mocnému nepriateľovi zvíťaziť a zabezpečiť svojim obyvateľom návrat predmníchovskej demokracie.
ilegálny odboj
Aj keď počas slovenského štátu museli pôsobiť opozičné skupiny v ilegalite, pre typickú vlastnosť Slovákov – totiž známu nesúdržnosť a rozhádanosť – existovalo popri sebe niekoľko autonómnych zoskupení, ktoré sa pokúšali podrývať existenciu Tisovho režimu. Pritom treba poznamenať, že sa spolupráci nevyhýbali len demokrati s komunistami, ale aj samotný „občiansky“ odboj vykazoval známky vzájomnej nedôvery a rivality.
Situácia sa začínala meniť až s príchodom prvých správ z východného frontu, ktoré vypovedali o blížiacej sa nemeckej porážke. Integráciu občianskeho a komunistického odboja podnietila československo-sovietska zmluva o povojnovej spolupráci podpísaná 12. decembra 1943 v Moskve, ktorá bola základnou dohodou upravujúcou vzťah ČSR a ZSSR po skončení konfliktu a jednoznačne zaradila stredoeurópsku krajinu do zahraničnopolitickej sféry Stalina.
Po tejto zmluve, podpísanej exilovým prezidentom Edvardom Benešom, sa ochota na spájanie našla už aj na Slovensku, čoho výsledkom bolo stretnutie občianskej a komunistickej opozície u Mateja Noska v Bratislave, kde podpísali známu Vianočnú dohodu.
Napriek tomu, že za „demokratov“ ju podpísali len Jozef Lettrich, Ján Ursíny a už spomínaný Nosko, ktorí nepredstavovali žiadnych zástupcov alebo „jednotný hlas“ občianskych odbojárov, bola táto dohoda dôležitou udalosťou na slovenskej politickej scéne, ktorá významne ovplyvnila ďalšie smerovanie krajiny. Za komunistov ju prijali politici Gustáv Husák, Laco Novomeský a Karol Šmidke. Zároveň obe skupiny tvorili aj jednotnú ilegálnu Slovenskú národnú radu.
„Stalin netúžil po tom, aby sa domáci odboj oslobodil nezávisle, bez pomoci Červenej armády.“
Predstavitelia KSS získali už len uzavretím takejto programovej zmluvy veľkú výhodu oproti svojim kolegom z občiansko-demokratického odboja, keďže tí mali reprezentovať nepomerne väčšie percento slovenského obyvateľstva a slovenských politických prúdov, ale získali len polovičný vplyv v ilegálnom odboji.
To však ešte v žiadnom prípade neznamená, že by komunisti boli dominantnou zložkou SNP – len to ilustruje skutočnosť, že aj tá moc, akou oficiálne disponovali, bola disproporčne nafúknutá, a to predovšetkým pre zahraničný tlak Sovietskeho zväzu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.