také čudné prezidentské voľby sme na ponovembrovom Slovensku ešte nezažili. Necelé tri mesiace pred voľbami nepoznáme všetkých kandidátov, politické strany ich vyťahujú a skrývajú ako králiky zo straníckych rukávov. Agentúry robia prieskumy verejnej mienky z usadeniny kávy, do každého zaraďujú iných potenciálnych kandidátov, vytvárajú ich neexistujúce zoskupenia, ovplyvňujú verejnú mienku a strašia.
Ako vtipne podotkla Zuzana Čaputová, vyzerá to, akoby jedinou témou volieb bolo, kto sa vzdá. Hrá sa s falošnými kartami. Kto si už dnes napríklad pamätá, že postup Ivana Gašparoviča a Vladimíra Mečiara do druhého kola volieb nespôsobili v roku 2004 Martin Bútora a František Mikloško, ale spupná arogancia SDKÚ, ktorá bola tak presvedčená, že Eduard Kukan postúpi do druhého kola samovoľne, že celkom zanedbala kampaň a komunikáciu s ostatnými kandidátmi. Nikomu to nežičím, ale nápadne to pripomína spôsob vedenia kampane Róberta Mistríka. On nespája, ale pokúša sa rozdeľovať a panovať. No v pamäti je podpora-nepodpora Milana Kňažka a Radoslava Procházku Andrejovi Kiskovi, ako aj Gašparovičova maďarská karta voči Ivete Radičovej.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.