v roku 1918 vznikol v Európe nový štát. Čo vám prvé napadne, keď sa povie Československo?
Mikloško: Demokracia, vzdelanosť, kultúra. Slovensko zažilo v 20. a 30. rokoch veľký rozmach. Vyrástla tu kultúrna, vedecká, umelecká, politická elita. Tých dvadsať prvých rokov urobilo Československu meno, z ktorého žijú obe krajiny dodnes.
Klvaňa: Pri Československu mi zídu na um mená Gabčík a Kubiš. Asi preto, lebo jednou z najdôležitejších vlastností štátotvornosti je odvaha. Tá nám vždy trochu chýbala, najmä v zlomových momentoch. Napríklad odvaha politickej reprezentácie v roku 1938 alebo v roku 1946 po víťazstve komunistickej strany vo voľbách. Preto je dôležité pripomínať tých, ktorí odvahu v kritických momentoch mali. Gabčík s Kubišom predstavujú to najlepšie, čo nám naše dva národy odkázali.
Uhlár: Veľmi si vážim tému odvahy. To sa dá povedať aj pri Mníchove. Slováci a Česi ochotne narukovali. Veľa ľudí tvrdí, že tam kdesi sme stratili odvahu a hrdinstvo, a že keby sme mali iného prezidenta, možno by to celé bolo inak.
v Prahe sa vznik Československa vo veľkom oslavoval, u nás to bol len akoby bežný deň, nič dôležité. O čom toto hovorí?
Mikloško: Slováci sa nevedia identifikovať takmer s nijakým našim štátnym sviatkom. Možno 17. november bude istou nádejou do budúcnosti. Vianoce, Veľká noc, Dušičky – to Slovensko spontánne prijíma bez rozdielu náboženstva, sú to sviatky, ktoré sa nejako zabehli. To však znamená, že nemáme sviatky, ktoré by podporili vedomie našej štátnosti. Hovorí to ešte viac. Vznikom československej republiky naše politické vedomie zostalo rozpoltené. My sme zrazu aj vďaka čechom potlačili celú uhorskú minulosť a zrazu sme sa nemali o čo oprieť. Výsledkom toho bolo, že sa vytvorili dva prúdy: jeden sa opieral o vodcov, ktorí bránia naše slovenské záujmy, ako boli Hlinka, Tiso, Husák, Mečiar alebo aj Fico, druhý hľadal kontinuitu našich dejín nielen v rámci československých, ale aj uhorských dejín. Ten druhý prúd je, pochopiteľne, pomalší, no pre vedomie štátnosti nesmierne dôležitý.
tomáš, čo znamená ten rozdiel v oslavách z českého pohľadu?
Klvaňa: Vypovedá o dvoch veciach. V Českej republike má ten sviatok v sebe niečo viac, než len to, že sa musí oficiálne pripomínať. Priradil sa k tomu aj 17. november, ktorý dnes vníma ako celonárodný sviatok aj mladšia generácia. To je ten autentický sviatok v Českej republike, ktorý si všetci pripomínajú a vyrážajú do ulíc. A to je tá druhá vec, ktorá mi pri tom zišla na um, totiž že Česká televízia a Český rozhlas sú v stredoeurópskom priestore posledné dve naozaj kvalitné verejnoprávne médiá, ktoré si uhájili nejakú samostatnosť a nezávislosť od politických vplyvov.
blaho?
Uhlár: Je mi ľúto, že 28. október neoslavujeme ako štátny sviatok, pretože bez prvej republiky by sme tu neboli. Možno ani slovenčina by už nebola, hoci to si netrúfam s istotou tvrdiť. Nemáme sa radi alebo sa tu nenávidíme. Veď v parlamente už z toho dňa chceli a mohli urobiť štátny sviatok, no nikdy to neprešlo. Sú tam nejakí diabli.
lnže napokon sme sa rozdelili.
Uhlár: Je výborné, že sme sa rozdelili, teraz si aspoň viac rozumieme a viac si jedni druhých vážime.
no ja som v tom vnímal aj primitivizmus tých, ktorí boli za rozdelenie. Neprekážal mi ich názor, ale typ ľudí a spôsoby, ktoré nakoniec viedli k tomu, čo sa tu dialo.
Uhlár: Republiku nerozdelili ľudia, ale Klaus.
aj s Mečiarom.
Uhlár: Mečiar stále špekuloval, Klaus rozhodol.
nebyť Mečiara, nerozdelili by sme sa.
Uhlár: Slovensko nám založili Česi.
františek, ty si to vtedy videl inak.
Mikloško: Vývoj viedol k tomu, že Slováci chcú samostatnosť, hoci to nevedeli vysloviť. To som cítil. Malo to objektívne dôvody. Dali sme vtedy urobiť reprezentačný prieskum verejnej mienky v Česku a na Slovensku s jedinou otázkou: Po čom najviac túžia Česi a po čom Slováci? V Česku to bola jednoznačne orientácia do západných štruktúr, demokratizácia a transformatizácia ekonomiky. Na Slovensku to boli sociálne istoty. Od začiatku sme nastavení inak, tomu rozdeleniu sa nedalo zabrániť. Bol som však proti rozdeleniu, lebo som nechcel ísť proti ľuďom z disentu, s ktorými sme bojovali za pád komunizmu.
BORIS NÉMETHBývalý politik a prezidentský kandidát František Mikloško: „Slovenská republika duchovne vznikla v novembri 1989.“
tomáš, ty si už bol v tom čase novinár? Ako si to vnímal?
Klvaňa: Bol som za zachovanie federácie až do volieb v roku 1992. V okamihu víťazstva Vladimíra Mečiara som sa stal priaznivcom samostatnej Slovenskej republiky a samostatnej Českej republiky. Modlil som sa, aby Klaus neurobil nejaký kompromis.
v tých rokoch a aj po rozdelení republiky sa robili prieskumy verejnej mienky, v ktorých bola vždy väčšina Slovákov za spoločný štát. Je v poriadku, že politici robia niečo v takej vážnej veci bez ohľadu na to, čo si myslia ľudia?
Klvaňa: Je to úplne v poriadku a poukazuje to na nezmyselnosť referend. Vezmime si Veľkú Britániu. V istom momente sa rozhodli, že chcú odísť zo spoločnej Európy. Rozhodla o tom väčšina voličov, no tú väčšinu predstavovalo asi 52 percent účastníkov referenda. A tí rozhodli o celej krajine, o jej smerovaní v budúcnosti na desiatky rokov dopredu. Ľudia sa rozhodli na základe neinformovaných názorov a na niečo podobné mohlo prísť aj vtedy u nás. Cesta k samostatnosti Slovenska bola podľa mňa nezvratná. Robiť v takej emocionálne vypätej atmosfére referendum nemalo nijaký význam.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.