tajná cirkev sa po latinsky povie ecclesia silentii, tichá, umlčaná. Keď v roku 1988 prehovorila, bolo už toho ticha dosť? Keď Marián Šťastný začal organizovať demonštrácie vo viacerých západných metropolách, povedal si, že ak inde protestujú, my nemôžeme byť ticho.
Zvolanie Sviečkovej manifestácie bolo slovo vypovedané v pravú chvíľu. Veď na jedinú výzvu sem prišli ľudia z celého Slovenska. No každé dôležité slovo sa rodí dlhý čas v tichu. Bol to čas ohromných obetí a modlitieb.
to napokon viedlo k zázračnému zrúteniu režimu, o ktorom si všetci mysleli, že tu bude naveky.
Kto vtedy videl mapu Sovietskeho zväzu, musel si isto povedať, že je to neporaziteľná krajina. Popri všetkých tých faktoroch, akými boli Ján Pavol II., Gorbačov, Raegan, Solidarnosć, boli finálnym dôvodom pádu komunizmu milióny nevinných obetí. Po tých hrozných rokoch ticha a ponížených časoch niečo dozrelo. Už sme viac nemohli mlčať.
hlas Sviečkovej manifestácie síce vyrastal z ticha, no sám aj tichý bol – nijakí rečníci, len sviece a modlitba.
Áno, to bolo zaujímavé. Jána Čarnogurského ešte pred manifestáciou navštívil istý reportér z Hlasu Ameriky a pýtal sa ho, kto tam bude rečniť. A on mu na to, že nikto. A aké tam budú transparenty? Nijaké. „Tak čo je to potom za demonštráciu?“ pýtal sa reportér.
prekvapilo ho to?
Nedokázal pochopiť, že tam mali byť len ľudia, čo sa modlia. Demokratický svet, zvyknutý na diskusiu, na dožadovanie sa svojich práv, nebol na tento rozmer pripravený. V tom bol náš slovenský príspevok výnimočný. Tí ľudia to tam vydržali napriek tomu, že ich zmietli na zem vodné delá, oni opätovne vstávali a zapaľovali sviece. Modlitba tisícov ľudí je síce hlasná, no zo svojej podstaty je to najmä vnútorný rozhovor.
„Aj my sme chceli slušné Slovensko, no všetko sa to potom zmenilo na chaos, zmätok a aroganciu. Mladí to môžu napraviť.“
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.