v čase písania tohto článku bol 93-ročný Mugabe ešte oficiálne hlavou štátu, ale v domácom väzení, do ktorého ho posadila armáda. V Zimbabwe sa totiž odohralo čosi ako vojenský puč – pomerne nekrvavý, hlavne na miestne pomery. Vlastne to vyzerá skôr na presun moci medzi politickými frakciami, uskutočnený s podporou silových zložiek štátu. Dokonca za tým presunom moci ani nie je oficiálna opozícia, ale Mugabeho bývalí lojálni lokaji. A príčina soft prevratu? Niekto by povedal „za všetkým hľadaj ženu". Realita však býva komplikovanejšia, a tak ako mnohokrát, aj tu ide skôr o strach a moc, než o sex.
vzostup a pád faraóna
Robert Mugabe je najdlhšie vládnucou hlavou štátu na africkom kontinente. Prezidentom Zimbabwe (pôvodne Rodézie) sa stal v roku 1987, keď sa krajina, bývalá britská kolónia v južnej časti Afriky, stala nezávislou. Patril k revolucionárom, ktorí nezávislosť vybojovali a vyrokovali. Lenže z charizmatického bojovníka zapáleného pre rovnosť (a pre marxizmus) sa nestal rovnostársky líder. Diktátorský štýl mu časom narobil nepriateľov aj medzi vlastnými. Dodnes mnohí uznávajú jeho zásluhy z bojov o nezávislosť, ale jedným dychom dodávajú, že Robert Mugabe doviedol vlasť ku kolapsu.
Majú pravdu, ekonomika za jeho éry išla od desiatich k piatim. Mugabe vraj naprával krivdy, keď nariadil, aby belošskí majitelia fariem odovzdali pôdu černošským bezzemkom. Výsledok bol však katastrofálny. Pri vyvlastňovaní prepuklo násilie a chaos, navyše noví majitelia nedokázali zabezpečiť produktivitu. Farmy chátrali a následkom bol hladomor. Zimbabwe, krajina, ktorá sa považovala za obilnicu Afriky a vyvážala potraviny, sa zmenila na žiadateľku o medzinárodnú pomoc.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.