predtým, ako si prišiel pracovať pre Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI), si šesť rokov pracoval na kampaniach pre bývalú stredo-pravú stranu UMP prezidenta Sarkozyho, čo bola dlho jedna zo štandardných strán na politickej scéne. V prvom kole francúzskych prezidentských volieb teraz všetky štandardné strany dostali na frak. Čo sa stalo?
Skôr by som to nazval problém inštitucionálnych strán, ktoré prechádzajú krízou. Počas desiatich až dvanástich rokov ekonomickej a sociálnej krízy, počas tridsiatich rokov úpadku Francúzska, si inštitucionálne strany vymieňali moc a nereformovali. Raz vládli socialisti, potom pravica a naopak. Ľudia sa toho nasýtili a toto znechutenie zosilnil zápas dvoch prezidentov, Francoisa Hollanda a Nicolasa Sarkozyho. Pripomeňme, že takto pred rokom to mali byť títo dvaja, ktorí sa dnes mali biť o moc.
Primárne voľby, na ktorých sa zúčastnili dva milióny voličov socialistov a bezprecedentné štyri milióny voličov republikánov, vyniesli v oboch stranách nahor kandidátov z radikálnych okrajov. Na jednej strane to bol Benoît Hamon z ľavého krídla, ktorý celý čas rebeloval proti Hollandovi. A u republikánov s veľkým prekvapením padol Sarkozy, týždeň po ňom Juppé, až zvíťazil Francois Fillon. To nie je radikál, ale aby v primárkovom boji zaujal, posunul sa smerom k sociálno-konzervatívnej agende, ktorá vo Francúzsku veľmi nefunguje. V politickom strede sa teda vytvoril prázdny priestor a Macron naň stavil. Mal šťastie, a to bez toho, že by som chcel spochybňovať výborné organizačné schopnosti jeho hnutia En Marche (Vpred).
áno, ale aj Sarkozy, predstaviteľ štandardnej strany, bol veľmi charizmatickou osobnosťou. Voliči sa takých zrejme neprejedli, tú charizmu má aj Macron.
Charizmatickou osobnosťou Macron je, ale má odlišný druh líderstva. Podľa mňa je slabý rečník. Keď som robil mítingy pre Sarkozyho v roku 2007 a 2012, ten dokázal nadchýnať poslucháčov dvojhodinovými prejavmi. To u Macrona nevidím. Macron má skvelé zručnosti, výbornú poziciu na trhu, ale je to iný typ. Povedal by som, že pripomína prezidenta d’Estainga zo sedemdesiatych rokov – technokrata, ktorý má zručnosti v dvoch oblastiach, politike a biznise. Macron bol vysoký štátny úradník, potom sa stal investičným bankárom. Práve za skúsenosť zo súkromného sektora schytáva veľa útokov.
takže klasický elitár?
Počas debaty s Marine Le Penovou bol arogantný a profesorský, čo je, na druhú stranu, pre francúzsky elektorát uisťujúce. Má veľmi technokratický imidž, ale tá arogancia je v príkrom kontraste s Marine Le Penovou, ktorá rozpráva ako rybár na trhu a je zrozumiteľnejšia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.