samozrejme, nekončí oficiálne. Turecko republikou formálne ostalo. Ale stáva sa príkladom toho, ako intímne môže republika koketovať so systémom, v ktorom vládne ten najsilnejší a ostatní sa musia prispôsobiť, alebo odísť. Európa si svoje transformácie od demokracie k tyranii už prežila. Turecko zatiaľ poznalo len transformáciu sultanátu na sekulárnu demokraciu.
inšpirácia Osmanskou ríšou
Recep Tayyip Erdogan spočiatku ani nevyzeral ako hrobár republiky. Aj príklon k islamu v úvode jeho pôsobenia robil dojem, akoby mu šlo výhradne o pragmatické rešpektovanie tureckej reality. Lebo tá realita sa nedá poprieť: veľké masy Turkov, najmä na vidieku, považujú islam za kľúčovú súčasť svojej identity. A hoci k tejto identite naďalej počítajú vlastenectvo, je to vlastenectvo celkom iného rázu než sekulárny patriotizmus, zdedený po Atatürkovi – zakladateľovi Tureckej republiky.
Medzi sekulárnym a náboženským prvkom boli v Tureckej republike dlhodobé trenice. (Aj preto na sekulárny charakter štátu musela dozerať armáda.) Nejednému komentátorovi sa vo chvíľach optimizmu zazdalo, že Erdoganovi ide len o pragmatickú fúziu sekulárnej republiky a moslimského kultúrneho nastavenia, ktoré je vlastné mnohým Turkom. To samo osebe mohol byť dobrý cieľ. Žiaľ, dnes sa ukazuje, že skutočným cieľom, tým dlhodobým, je skôr demontáž sekulárnej republiky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.