Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nestihli sme to

.fero Múčka .slovensko .politika

Slovenská práca sa pre investorov stala drahou skôr, ako sa krajina stihla zmeniť. A to pred sebou tlačíme ešte jedno veľké bremeno.

Nestihli sme to Diana Černáková/ SITA
V rokoch krátko pred krízou sa zdalo, že Slovensko má vlastnú cestu, ako byť úspešné. Najmä v tom, ako sa zbaviť ťažoby vysokej nezamestnanosti, ktorá bola s krajinou spätá už takmer dve desaťročia. V roku 2007 to vyzeralo, že vysoká nezamestnanosť nebude musieť byť súčasťou našej reality. V tom čase klesla pod osem percent. Pripusťme, že aj to je stále veľa, ale vzhľadom na vysoký počet nezamestnateľných by sa to číslo dalo nazvať priblížením európskemu štandardu.

Recept na úspech sa vtedy javil jednoducho. Vďaka tomu, že sme v EÚ, geograficky blízko západným trhom a tunajšia pracovná sila bola neskúsená, boli sme ako krajina dobrou voľbou pre investorov. Popri spomínaných výhodách tu bola ešte jedna, kľúčová výhoda: boli sme dobrá voľba vzhľadom na nízku cenu práce. Plán rastu teda vyzeral jednoducho – pekne sa usmievať na investorov a nejak nám to bude fungovať.

S predpokladom tejto istoty sa posunula aj verejná debata. Začalo sa debatovať o tom, či naozaj je dobrá taktika súťažiť nízkou cenou práce a či by nebolo lepšie, keby sme zvyšovali dane z práce a využívali viac verejných zdrojov napríklad na investovanie do vedy. Alebo, keď už nič iné, nemali by sme využiť dopyt po tunajšej práci napríklad zvyšovaním sociálnych transferov? Krátko na to však prišla kríza a ukázalo sa, že naše sebavedomie z toho, aký úspešný biznis model krajina vynašla, stojí na tenkých drievkach. V presvedčení, že problémov máme už aj tak dosť, sme totiž opomenuli jednu zásadnú zmenu, ktorá nás za ten čas postihla a starý biznis model, ktorý sme pre krajinu mali, posiela do zabudnutia.

.nová realita
Prudká recesia, ktorá prišla v roku 2009, znamenala aj začiatok novej éry v našej ekonomike. V tom istom čase sme vymenili korunu za euro. Prvá vec, ktorú recesia obnažila, bola krehkosť našej ekonomiky. Ilustrovať sa to dá na tom, ako rýchlo sa zmenil pohľad firiem na personálnu politiku. Zatiaľ čo v 2007 a 2008 bol ústrednou témou nedostatok vhodných ľudí na trhu práce, o pár mesiacov sa už hovorilo len o prepúšťaní.

Ekonómovia v tom čase mali nádej, že prudký pokles prinesie aj rýchly odraz od dna. Tieto nádeje sa nenaplnili. Slovenská nezamestnanosť vystrelila a už zostala hore. Boli sme na tom oveľa horšie, ako naši EÚ susedia a táto pozícia sa aj zafixovala. Postupne sa začali odkrývať aj niektoré z ďalších mýtov, ktoré u nás vznikli pred krízou. Napríklad, že ako krajina s lacnou pracovnou silou máme vlastne záujem investorov istý a že ich tým vlastne dotujeme, robíme im láskavosť. Pohľad na vývoj nezamestnanosti ukázal, že napriek nášmu presvedčeniu o výhodnosti Slovenska ako jednej veľkej lacnej montážnej dielne, sme pre investorov až takí výhodní neboli. A už sa to zlepšovať nebude.

Podľa dát Eurostatu o hodinovej mzde bolo Slovensko za minulý rok najdrahšie v regióne. A to pri najvyššej nezamestnanosti v regióne. Okrem postupného rastu platov tomu sčasti pomohlo aj euro a kurzové pohyby, no dlhodobo ide o dobiehanie štandardu nastaveného okolo nás. Až na tú nezamestnanosť, ktorá štandard okolitých krajín výrazne presahuje. Slovensko síce má istý hendikep na trhu práce, v podobe vyššieho podielu ťažko zamestnateľných ľudí, no aj po odpočítaní takýchto faktorov, ktorých objem sa odhaduje okolo dvoch percentuálnych bodov, sme stále oproti Česku, Poľsku, ale aj Maďarsku na tom výrazne horšie.

Úplné porovnávanie údajov by bolo nekorektné, keďže to mierne skresľuje viacero faktorov, napríklad práca načierno, ktorá, ak ju krajina nevie potláčať, opticky zvyšuje priemernú mzdu, lebo do štatistiky sa zarátava menej pracujúcich za nízku mzdu. V princípe je však odkaz jasný – mýtus o tom, že ak už nemáme nič iné, vždy budeme vedieť konkurovať aspoň lacnou pracovnou silou, už neplatí. Ocitli sme sa tak v situácii, keď máme podobné náklady práce, ako okolité krajiny, akurát máme vyššiu nezamestnanosť.

Skôr, ako z toho všetkého vyvodíme dôsledky pre budúcnosť, ešte nejaké dobré správy. Nie je ich veľa, ale sú. Tá najdôležitejšia je zníženie hranice, ktorú potrebuje hospodársky rast dosiahnuť, aby sa znižovala nezamestnanosť. Pred desiatimi rokmi, keď sa začínalo doteraz najlepšie obdobie ekonomického rastu, sa slovenské firmy skokovo posúvali aj v technológiách, ktoré využívali. Respektíve, investori sem prinášali nové, moderné technológie, ale tiež efektívnejšie výrobné postupy. Znamenalo to, že vyšší rast mali na svedomí aj technológie, nielen nové pracovné miesta. Tie sa začali tvoriť až pri hranici trojpercentného rastu HDP. Ak by to platilo aj naďalej, bola by to zlá správa, pretože také rasty dnes nedosahujeme.

Zdá sa však, že aj toto sa zmenilo. Počas krízových rokov firmy výrazne zoptimalizovali svoje fungovanie. Preto ak dnes chcú produkovať viac, už väčšinou potrebujú nových ľudí. Na pokles nezamestnanosti tak už dnes stačí menší rast, približne okolo úrovne dvoch percent. Vďaka tomu dnes sledujeme pokles nezamestnanosti aj pri relatívne nízkom raste ekonomiky. Tam sa však dobré správy o trhu práce končia.

.nestihli sme
Vzhľadom na kombináciu vysoká nezamestnanosť a slabá konkurenčná výhoda ceny práce Slovensku môže hroziť scenár, v ktorom sa ocitli aj iné krajiny, ak sa ich rast opieral hlavne o lacnú pracovnú silu, napríklad Portugalsko. A síce, že tento potenciál sa vyčerpal a nezostalo nič, čím ho nahradiť.

V prípade Slovenska sa navyše zdá, že tento proces sa začal skôr, ako sa čakalo. Vedelo sa, že k tomu raz dôjde, akurát sa počítalo s tým, že dovtedy výrazne zreformujeme kľúčové sektory, na ktorých bude založený ďalší hospodársky rast. Napríklad školstvo. Pred desiatimi rokmi sa tiež predpokladalo, že do desiatich rokov dokážeme na Slovensku vybudovať eurofondovú infraštruktúru, ktorá výrazne uľahčí vznik znalostnej ekonomiky a tiež, že firmy sem začnú postupne presúvať po montážnych dielňach aj činnosti s vysokou pridanou hodnotou. Toto všetko sa aj deje, ale v nedostatočnej miere.

Naproti tomu výrazne sa zmenila spoločenská, najmä politická optika na to, ako majú vyzerať priority krajiny a ako ich dosiahnuť. Osem rokov Dzurindových vlád sa opieralo o premisu, že podpora aktivity v súkromnom sektore je v konečnom dôsledku predpokladom rastu pre všetky vrstvy. V časoch pred krízou, keď bola expanzia súkromného sektora taká výrazná, že nepotrebovala politickú podporu, sa zmenila aj politická optika. Súviselo to, samozrejme, aj s nástupom Smeru-SD. Ten prišiel s víziou vyšších sociálnych transferov, teda so širším rozdelením plodov hospodárskeho rastu. V tom čase sa vláda, ale ani odborníci veľmi netrápili tým, či a ako to zaťaží ekonomickú aktivitu. Zdalo sa, že tá je dosť odolná. Problém vyvstal, keď sa ukázalo, že náš rast je oveľa krehkejší, ako sme si mysleli.

Vtedy sa zrodilo aj niekoľko „metodík”, ktoré mali dokazovať, že zaťaženie práce na Slovensku nie je problém, ktorý treba riešiť. A tak sa aj do výstupov vládnych analytikov, verejných prejavov politikov, ale aj akademikov zo SAV dostal argument, že zaťaženie práce daňami a odvodmi je v pomere k HDP veľmi nízke. A teda zaťaženie práce ako také je nízke a poskytuje priestor na ďalšie zaťaženie. Problém je, že aj pomer miezd voči HDP je nízky, takže aj pri vysokom zaťažení práce to nakoniec ako pomer voči HDP vyzerá málo. V skutočnosti je však naša práca daňami a odvodmi zaťažená viac, ako vo väčšine okolitých krajín.
Nesprávne zvolený ukazovateľ, ktorý sa tu vo verejnej debate uchytil, výrazne skreslil debatu o tom, čo ekonomika potrebuje. A hoci dnes už aj analytici ministerstva financií vo vlastných výstupoch otvorene priznávajú, že práca potrebuje skôr odbremeňovať od daní a odvodov, v tomto volebnom období je to už len teoretické cvičenie, väčšie zmeny sa už čakať nedajú.

.dilemy, ktoré prídu
Celé je to o to zamotanejšie, že Slovensko pred sebou ešte tlačí veľký balvan konsolidácie verejných financií. Nejde len o to, že súčasný deficit je výrazne vyšší, ako odhadovali pred časom vládne scenáre, ale bude mať tendenciu sa zvyšovať. A to i v prípade, ak by už ďalšie vlády neurobili žiadne zmeny smerom k väčšiemu míňaniu. Výdavky verejných financií sú totiž pomerne ľahko projektovateľné. A ak by neprišlo k zmene (no policy change scenár), nožnice medzi príjmami a výdavkami sa budú opäť roztvárať.

Politici potom budú stáť opäť pred otázkou, ako verejné financie posunúť späť k rovnováhe. Nie je totiž jedno, či sa to spraví na strane príjmov, alebo výdavkov verejných zdrojov, a akým nástrojom sa to spraví. Či cez škrty, alebo cez rast daní. Máme už pritom zmapované, ktoré opatrenie ako vplýva na ekonomiku.

Štúdia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) spočítala vplyv rastu daní či škrtania verejných výdavkov na ekonomiku. Ak budú chcieť politici postupovať tak, aby čo najmenej poškodili ekonomiku, museli by siahnuť na mzdy zamestnancov vo verejnom sektore a hlavne na zníženie sociálnych transferov. Naopak, najhoršie urobia, ak ďalej zaťažia prácu ďalšími daňami a odvodmi, no podľa jedného z modelov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť hrozí vysoký negatívny efekt aj pri zvyšovaní daní zo spotreby, prípadne z majetku. To je vo výraznom rozpore s doterajšími tvrdeniami ministerstva financií, ktoré opakovane zdôrazňuje, že ideálny konsolidačný mix by mal spočívať v zaťažení spotreby. Podľa modelu, ktorý podľa RRZ realistickejšie zachycuje správanie sa ľudí, by najrozumnejšia cesta viedla cez výdavkovú časť rozpočtu, najmä cez mzdy verejných zamestnancov a sociálne transfery. Ako to však býva, najefektívnejšie riešenia sú politicky najmenej priechodné.

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite