petíciu môžete podpísať na tomto mieste a tu je jej celý text:
Slovensko opäť hovorí NIE!
My, občania a občianky Slovenskej republiky, dôrazne odmietame ďalšiu cestu predsedu vlády Roberta Fica do Moskvy a jeho avizované stretnutie s prezidentom Ruskej federácie Vladimirom Putinom. Odmietame, aby predseda vlády vystupoval v Moskve „v mene Sloveniek a Slovákov“ na podujatiach, ktoré Vladimir Putin využíva na legitimizáciu svojho zločineckého režimu a pokračujúcej vojenskej agresie proti Ukrajine.
Nejde o bežnú zahraničnú cestu, ale o pokračovanie politického smerovania, ktoré poškodzuje zahraničnopolitické a bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, oslabuje dôveru našich spojencov, znižuje obranyschopnosť štátu a vzďaľuje Slovensko od hodnôt, na ktorých stojí naša štátnosť a naše členstvo v Európskej únii a NATO.
Odmietame rétoriku predsedu vlády o účasti na pietnom akte ako znaku úcty k obetiam druhej svetovej vojny. Položenie kvetov k hrobu neznámeho vojaka Červenej armády nemožno oddeliť od politického kontextu, v ktorom sa odohráva. Úcta k obetiam vojny sa nedá preukázať účasťou na ceremoniáloch režimu, ktorý sám dobyvačnú vojnu vedie.
Po ruskej invázii na Ukrajinu Robert Fico prvýkrát navštívil Vladimira Putina 22. decembra 2024, čím spustil prvú výzvu Slovensko hovorí NIE! Spolu s Viktorom Orbánom sa vtedy stali jedinými dvoma predsedami vlád členských štátov Európskej únie, ktorí svojimi opakovanými kontaktmi s kremeľským režimom najvýraznejšie oslabovali spoločný európsky postup voči ruskej agresii. Po Orbánovej volebnej porážke ostáva Robert Fico v tejto pozícii sám. Avizuje ďalšie stretnutie s ruským diktátorom, na ktorého Medzinárodný trestný súd vydal zatykač za vojnové zločiny súvisiace s nezákonnou deportáciou ukrajinských detí z okupovaných oblastí Ukrajiny do Ruska.
Počas vlády Roberta Fica slovenskí ústavní činitelia opakovane obnovujú politické, diplomatické a symbolické kontakty s predstaviteľmi ruského režimu. Cesty predstaviteľov Národnej rady SR do Moskvy, rokovania so sankcionovanými osobami, opakované stretnutia ministra zahraničných vecí Juraja Blanára so Sergejom Lavrovom a vystúpenia slovenských politikov v ruských štátnych médiách vytvárajú dojem, že Slovensko je ochotné normalizovať vzťahy s agresorom v čase, keď demokratický svet hľadá spôsoby, ako zvýšiť náklady Ruska na jeho vojnu na Ukrajine a prinútiť Putinov režim zastaviť vojnu a stiahnuť svoje vojská z územia Ukrajiny.
Slovenský predseda vlády aktívne pomáha Kremľu vytvárať obraz, že Rusko nie je medzinárodne izolované, že Západ je nejednotný a že členský štát Európskej únie a NATO je ochotný konať mimo spoločného spojeneckého rámca. Slovenský premiér tým poškodzuje dôveryhodnosť Slovenska, oslabuje diplomatickú izoláciu Ruska, podkopáva medzinárodný sankčný režim a znižuje váhu spoločného postupu demokratických štátov proti ruskej agresii a imperiálnej zahraničnej politike.
Cesta do Moskvy je súčasťou systémovej politickej stratégie Roberta Fica, ktorá oslabuje pozíciu Slovenska v Európe a otvára dvere Moskve do najvyšších poschodí slovenského štátu. Je súčasťou rozhodnutí, ktoré systematicky uvoľňujú tlak na ruskú vojnovú ekonomiku. Uznesenie Národnej rady SR proti sankciám voči Ruskej federácii, odmietanie spoločnej sankčnej politiky Európskej únie, vyhlásenia, že Ukrajina už dostala dostatok pomoci, a verejná obhajoba slovenskej energetickej závislosti na Rusku tvoria spolu s cestou do Moskvy bizarný politický rukopis Roberta Fica: kurz, na ktorom Slovenská republika krok za krokom pomáha Rusku v jeho dobyvačnej vojne a prehlbuje vlastnú zraniteľnosť.
Kontakty slovenských predstaviteľov s osobami napojenými na ruský štátny, politický a spravodajský aparát predstavujú mimoriadne vysoké bezpečnostné riziko. Kontakty členov Smeru s riaditeľom ruskej zahraničnej rozviedky Sergejom Naryškinom prekračujú rámec bežnej politiky.
Mimoriadne závažné je aj prijatie Sergeja Andrejeva ako veľvyslanca Ruskej federácie na Slovensku. Andrejev počas svojho predchádzajúceho pôsobenia v Poľsku otvorene obhajoval ruskú agresiu, spochybňoval zodpovednosť Sovietskeho zväzu za rozpútanie druhej svetovej vojny vyhláseniami o spoluvine Poľska, systematicky vystupoval ako hlas kremeľskej propagandy a koordinátor ruských spravodajských aktivít v regióne.
Slovenská vláda Andrejeva prijala bez akejkoľvek výhrady. Ide pritom o veľvyslanca, ktorý v Poľsku systematicky pôsobil proti záujmom hostiteľskej krajiny. Poľsko počas jeho pôsobenia vyhostilo pre špionáž polovicu pracovníkov ruskej ambasády.
Rovnakú stratégiu Robert Fico presadzuje aj vnútri štátu. Vláda systémovo rozložila kapacity, ktoré majú Slovenskú republiku chrániť pred hybridnými hrozbami, a výrazne oslabila spravodajské služby a bezpečnostné inštitúcie. Z diplomatického zboru boli prepustení skúsení odborníci a citlivé pozície sa obsadzujú ľuďmi s väzbami na Rusko, vrátane absolventov ruských „diplomatických" škôl.
Najzávažnejším prejavom toho, ako si Robert Fico privlastňuje štát, je vykonštruovaný „štátny prevrat", za ktorý sa postavila celá Ficova vláda spolu s prezidentom Slovenskej republiky. Vláda pri ňom zneužila bezpečnostné inštitúcie štátu na zastrašenie občanov, ktorí využívali svoje ústavné právo pokojne sa zhromažďovať.
Vláda útočí na občiansku spoločnosť zákonmi, ktoré kopírujú ruský model kontroly mimovládnych organizácií. Obnovuje kultúrnu a inštitucionálnu spoluprácu s Ruskom a Bieloruskom a zároveň rozkladá slovenské kultúrne inštitúcie. Krajina, ktorá prestane chrániť svoju kultúru, stratí schopnosť rozpoznať, kto skutočne hovorí v jej mene.
Robert Fico a jeho vláda systematicky oslabujú obranné mechanizmy Slovenska proti škodlivému vplyvu a zahraničnému zasahovaniu. Znižujú dôveru spojencov pri výmene citlivých informácií, likvidujú odbornú kontinuitu a historickú pamäť v diplomacii a bezpečnostných inštitúciách a normalizujú postupy, ktoré autoritárske režimy používajú na zastrašovanie kritikov, kriminalizáciu občianskej spoločnosti a kontrolu verejného priestoru.
Dôsledky tejto politiky siahajú žiaľ ešte ďalej. Ruská agresia a hlbšie zmeny v medzinárodnom prostredí prinútili demokratické štáty Európy prehodnotiť svoju bezpečnosť a začať budovať novú európsku bezpečnostnú a obrannú architektúru. Práve tu sa formujú rozhodnutia, ktoré budú určovať, kto v Európe získa vplyv, bezpečnosť a prosperitu. Slovensko pri týchto rokovaniach chýba, lebo krokmi Roberta Fica a jeho zbližovaním s Ruskom stratilo dôveru spojencov. Vyraďuje sa z jadra európskej spolupráce v okamihu, kedy sa rozhoduje o budúcnosti kontinentu. Vláda, ktorá takto koná, jasne poškodzuje štátny záujem Slovenskej republiky.
Odmietame tvrdenie, že takáto politika je prejavom suverenity. Skutočná suverenita neznamená pózovanie pred kamerami Kremľa v spoločnosti svetových diktátorov. Skutočná suverenita znamená presadzovanie záujmov vlastných občanov, solidaritu so spojencami a ostré odsúdenie režimu, ktorý vedie dobyvačnú vojnu na Ukrajine a hybridnú vojnu vo vlastnej krajine.
Slovensko nebude bezpečnejšie, keď sa jeho premiér stretáva s Vladimirom Putinom.
Slovensko nebude suverénnejšie, keď oslabuje spojencov, od ktorých závisí jeho vlastná bezpečnosť a prosperita.
Slovensko nezíska vo svete väčšiu váhu, keď každou cestou premiéra do Moskvy stráca dôveru svojich skutočných partnerov a spojencov.
Žiadame preto:
- aby vláda Slovenskej republiky a predstavitelia štátu prestali rozkladať bezpečnosť a obranyschopnosť Slovenskej republiky, sabotovať spoločnú sankčnú politiku Európskej únie, spochybňovať pomoc Ukrajine a legitimizovať predstaviteľov režimu, ktorý vedie dobyvačnú vojnu proti Ukrajine;
- aby Národná rada SR mimoriadne prerokovala dôsledky opakovaných kontaktov slovenských ústavných činiteľov s predstaviteľmi Ruskej federácie na bezpečnostné, hospodárske a zahraničnopolitické záujmy Slovenskej republiky.