svoju občiansku povinnosť ísť voliť som vždy rešpektoval a do bodky aj napĺňal. Inak tomu nebolo ani tento september - tohtoročné predčasné parlamentné voľby som si tiež nenechal ujsť, napriek tomu, že už štyri roky aj so ženou žijem v Dalmácii pri mori.
O to viac, že tieto voľby som vnímal ako kľúčové a zlomové. Snáď najdôležitejšie v novodobej slovenskej histórii. Bude národ slovenský ctiť odkaz a pokračovať v posolstve Janka Kuciaka kontinuálne ďalej, a to aj napriek tomu, ako sa sebastredný egomaniak z Trnavy prejavil a celé to zbabral? Alebo dá národ mandát staronovým kriminálnikom, aby pokračovali v unášaní štátu rovnako ako sa im podarilo uniesť toho vietnamského nešťastníka?
Aj keď som svojím hlasom zriedil pravdepodobnosť tej druhej možnosti, bolo to riedenie iba homeopatické a nepomohlo. A tak 30. septembra roku 2023 sa slovenský národ v demokratických voľbách rozhodol pre cestu vedúcu k ďaľšiemu bezbrehému rozkrádaniu. Dal zelenú SMERovaniu štátu v ústrety blahovskému rozsievaniu nenávisti a polarizovaniu spoločnosti s heslom So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Dal neobmedzený mandát novej vláde, v ktorej sedia aj figúrky dôvodne podozrivé zo spáchania závažných trestných činov, k tomu, aby ďalej pokračovala vo svojej kriminálnej činnosti - lebo tomuto národu to nevadí. V šírení strachu z imigrácie či zo Sorosa - lebo tento štát nemá na programe dňa vlastne žiadne iné problémy.
V pokračovaní populizmu a tak priehľadného politického marketingu - lebo veď „chlapi vypime si, a ty, krčmár, nalaď najnovší diel Farmy!“. Vo vyzdvihovaní proruského a hanení všetkého západného - lebo to nevadí, že naše deti študujú a pracujú na západe, skadiaľ k nám prichádzajú aj mnohomiliardové investície a technológie či možnosti čerpania eurofondov. V rozdúchavaní rasovej a genderovej neznášanlivosti - lebo veď nič to, že priemerný Slovák spod hôľ vlastne poriadne černocha či aziata na vlastné oči ani nevidel a hľadajúc to záhadné slovíčko na „g“ v slovníku cudzích slov sa stratí niekde medzi slovami genitálie a genocída. A v neposlednom rade v uisťovaní občana, že sa môže vo všetkom spoľahnúť na štát, jeho blahosklonnosť a silné sociálne cítenie - lebo veď dlhé desaťročia to do nás vštepovali súdruhovia komunisti, a čo tam po tom, že sociálka má každoročne niekoľkomiliardovú sekeru a tá sa bude len a len prehlbovať.
Moje neustále štípanie sa do predlaktia tesne po voľbách vystriedal smútok a letargia. Tie sa postupne, ako sledujem novozloženú vládu a jej prvé kroky a čistky vrátane zrušenia špeciálnej prokuratúry, premieňajú v hnev. Hnev z toho, ako jej vyhovuje pestovať a prehlbovať v občanovi zakomplexovanosť a sebaľútosť a živiť v ňom neustály strach - a to všetko len na zakrytie vlastného banditizmu a vykrádania štátu.
Počítam - počas vyše tridsiatich rokov novodobej SR dve tretiny doby vládli dvaja premiéri - „otec národa“ Mečiar a jeho dobre vyučený syn Fico. Obaja s historickými nitkami na komunistický režim, obaja právnici so silným zmyslom pre princíp „rovný a rovnejší“, obaja charakteristickí nielen Machiavelliovskou posadnutosťou po moci, ale aj nutkaním vytvoriť, resp. živiť tak spoločensky „prospešnú“ vrstvu oligarchov a zbohatlíkov.
„Moje štípanie sa do predlaktia tesne po voľbách vystriedal smútok a letargia.“
Slovensko po hegemónii týchto dvoch pánov má zdravotníctvo v stave rozkladu, neúspešný a nefungujúci školský systém (viď posledné výsledky prieskumu PISA), ktorý si myslí, že čím viac čiarok v počte univerzít, tým viac adidas, či stále aj po vyše 30 rokoch nevybudovanú infraštruktúru a diaľničné prepojenie Bratislava-Košice. A tomu adekvátny stav rozvoja cestovného ruchu a služieb. Keď k tomu prirátam abnormálny odchod mladých ľudí za štúdiom a prácou do zahraničia (len naozaj nerozumiem prečo smerom na prehnitý západ a nie na vysnívaný východ), ako aj miesto Slovenska na úplnom chvoste EÚ spolu s Bulharskom, čo sa týka životnej úrovne alebo strednej dĺžky života v zdraví, tak ma z toho chytá čistá depresia.
Bratia Česi sa už teraz môžu pochváliť o 50% vyššou kúpyschopnosťou ako my. Z tejto biedy nás nevytrhne ani najvyšší počet automobiliek na tak malú krajinu, akou sme, či výstavba novej „baterkárne“, najmä keď zvážim, čo by bolo s naším hospodárstvom pri prvej vážnej celosvetovej recesii v tomto odvetví. Ako by povedal klasik: Nepremýšľaj čo bude, radšej ži prítomným okamihom. Inými slovami - dobre už bolo.
A to máme štvrtú Ficovu vládu ešte len pred sebou. Okrem toho, že sa od nej nedá očakávať nič dobré, a prvé týždne to aj potvrdzujú, tak naopak, spoľahnúť sa dá na jedno - že táto vláda kriminálnikov a stroskotancov vydrží celé volebné obdobie. Pretože koryto a maškrty v ňom vrátane plánu obnovy zbližujú a sceľujú. Minimálne teda tie Ficove vlády, minulosť je toho dôkazom.
aký je teda záver?
Vždy, keď vidím náš štátny znak, napadnú mi dve protichodné myšlienky: Aký je veru krásny! No zároveň pri pohľade naň mám negatívnu konotáciu a predstavím si iba nabúchaných vyholených kotlebovských fašistov alebo slotovsko-dankovských nacionalistov, ktorí by najradšej len do tých „tankoch“ a na Budapešť! A dnes už snáď aj na Brusel. Všetko jedno, že maďarský diktátor Viktor Orbán je teraz vlastne naším najbližším kamarátom a že unijné eurofondy sú snáď najväčším potenciálom rozvoja našej krajiny.
Štyri roky života v inej slovanskej krajine mi pomohli pochopiť jednu vec - hrdosť národa, ale tá ozajstná a zdravá, nezakomplexovaná a nestrojená, vychádza z vlastnej skúsenosti, ako chutí vydobyť si vlastnými rukami slobodu, svojbytnosť a zvrchovanosť. Takúto hrdosť národa potom neohrozí ani jeho koketovanie s európskymi štruktúrami či Západom ako takým, nech už je akokoľvek dobrý či zlý.
Mám však strach, že naša hrdosť - hrdosť slovenského národa, je do značnej miery strojená. A o to viac upiera svoj pohľad na manipulátorov typu Mečiar alebo Fico, ktorí svojím darom rečí a pre Slováka zrozumiteľným jazykom ho nabádajú, že oni sú tí vyvolení. Tí novodobí Janošíkovia, ktorí udrú do stola a všetkému dajú ten správny SMER. Jánošíkovia, ktorí bohatým brali a chudobným dávali.
A je úplne jedno, že tvrdá realita je presne opačná a títo ľudia - inverzní Jánošíkovia, budú chudobným brať a svojim vyvoleným bohatým dávať. To nie je podstatné. Podstatná je ilúzia, ktorú Slovák od tohto Jánošíka dostane ako na tanieri a ktorou bude môcť nakŕmiť svoje nízke sebavedomie a „zdravú“ hrdosť.
V tomto sme, bohužiaľ, za vyše tridsať rokov novodobej Slovenskej republiky nepokročili ani o piaď.
Autor je čitateľ .týždňa.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.