v to ráno, keď sme sledovali, ako na Ukrajinu prúdia ruské vojská, mnohí z tých, čo augustovú okupáciu zažili, museli mať dejá vu. Mnohí z nás, ktorí ju nezažili, pocítili strach, aký sme dovtedy nepoznali, strach z vojny. Niekto sa chystal na útek, niekto na obranu. A niekto, možno, aj na kolaboráciu.

Zdvihla sa nebývalá vlna podpory a pomoci, kto mohol, ten pomáhal, ubytovával ukrajinských utečencov, vozil z hraníc a na hranice ľudí a materiál, dobrovoľníci a neskôr aj štát ukázali, že sa vieme postarať o ľudí, postihnutých vojnou. Podpora Ruska a jeho diktátora Putina klesla na historické minimum. Stále to síce bolo európske maximum, ale predsa, v štáte, kde si ruskí agenti a ruská propaganda desaťročia nerušene robili čo chceli, to bol nádejný vývoj. 

Dnes, takmer rok a pol od začiatku ruskej agresie je situácia iná. Rôzni chcimírovia rozprávajú verejne o tom, že treba pomoc Ukrajine zastaviť, lebo to len predlžuje vojnu a utrpenie civilistov. Zatvárajú oči pred faktom, že zastavenie pomoci Ukrajine bude znamenať jej koniec a nekonečne väčšie utrpenie jej civilného obyvateľstva. Buča nám ukázala, ako sa správajú ruskí okupanti v krajine, ktorá sa im bráni. Nie je žiadny dôvod myslieť si, že v kapitulovanej Ukrajine by sa správali inak. Dejiny ruského správania k Ukrajincom sú plné násilia, vraždenia, teroru, hladu a genocídy. Prečo by to malo byť teraz iné, keď v Kremli sedí Stalinov pohrobok a snaživý učeň?