toto bude osobné.
Písal sa rok 1986. Mal som 23 rokov a nejaké úspechy ako saxofonista na amatérskej scéne, keď mi k mojim rodičom zavolal Vašo Patejdl. Že by chcel nahrať jednu vec na jeho sólový album. Nedá sa povedať, že by sa mi roztriasli nohy. Na stene som mal plagáty iných kapiel ako Elán.
A už ma viezol do pezinského štúdia a celú dobu sme sa rozprávali o Stingovi, ktorý nás nedlho predtým šokoval sólovým albumom The Dream Of The Blue Turtles. Sólový album nahrával aj Vašo, ktorý už vyše roka nebol členom Elánu, a ja som sa potrápil so sólom do skladby Garážové sny. Je to ťažká skladba, emotívne aj harmonicky náročná. Myslím, že som vtedy na to nemal, ale čo už. Ja som si vôbec neuvedomil, že je odo mňa len o 8 rokov starší, čiže má 31. Je to v podstate neuveriteľné, čo a ako v tom veku urobil. Napríklad rok predtým Fontánu pre Zuzanu.
Ten album sa volá Chlapčenský úsmev a je výborný, neštandardne programový, o jednom osude od chlapca až po starobu. Veľmi nezvyklá architektúra pre pop, ale nezabúdajme, že Vašo nepočúval hlúposti. A ani ich nikdy nerobil. Ani v tej jeho najznámejšej kapele. Onedlho ma zavolal nahrávať saxofón pre Gombitovú – Prípad pre rodičov, čo je new wave reggae, kde som sa s mojim sebavedomo insitným prejavom hodil.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.