neverili tomu ani domáci mocipáni, tí o tom konieckoncov vedeli svoje; veď s nami ani nechodili nakupovať do tých istých obchodov. Ba aj tým, ktorí tomu ešte stále verili, liezlo na nervy to neustále odsúvanie svetlých zajtrajškov do neistej budúcnosti.
A vôbec, stačí zaloviť v pamäti a – ak to ešte ide – rozpomenúť sa na všetky tie vtipy o kvalite ruských výrobkov a techniky, o ruskej mierovej politike, ruskej životnej úrovni, aj o tom, že priateľov si vyberáme, ale za bratov nemôžeme.
Sovietsky recept na šťastie medzičasom skrachoval. Láska k Rusku už pre nás nie je povinnosť, je to voľba. A ajhľa, zrazu to funguje!
vodkou to nebude
Iste, že nie u všetkých. Navyše, po napadnutí Ukrajiny minulý rok niektoré prejavy trochu stratili na hlasitosti alebo sa – aspoň čiastočne – presťahovali do menej otvorených priestorov. Otázka však zostáva. V čom spočíva tá schopnosť Ruska okúzľovať nemalý počet ľudí? A to aj takých, ktorí pred rokom 1989 rozprávali tie isté vtipy o bratoch, za ktorých nemôžeme?
Kvalitou ruských výrobkov to nebude. A už vôbec nie, pokiaľ ide o kvalitu života v Rusku v najrôznejších parametroch, o naplnenie potrieb obyvateľstva, o kvalitu jeho zastupiteľských inštitúcií, kvalitu jeho právneho systému, o miere slobôd a práv... o celkovej výkonnosti ruskej ekonomiky ani nehovorme.
Ale ruská propaganda napriek tomu všetkému funguje. Funguje však inak než tým, že by sa opierala o nejaké skutočné prednosti ruského spôsobu vládnutia, ekonomiky, morálky alebo kultúry. Jej pôsobenie spočíva v niečom inom, spôsob je skôr nepriamy a vo svojej podstate negatívny. A pokiaľ ho nepochopíme, nebude nikto z nás voči ruskej propagande dostatočne imúnny.
Povie niekto: Mne sa to nemôže stať? Odpovedám: Možno, že tebe sa to nestane, ale stať sa to môže, a to aj inteligentným osobám, ktoré si zakladajú na tom, že niekomu len tak ľahko nenaletia.
hriechy tých druhých
Niekedy sa hovorí o tom, že keď sa Rusko nedokázalo pozápadniť, ešte stále sa môže pokúsiť rusifikovať Západ. Je na tom kúsok pravdy, treba to však upresniť. Putinovmu režimu nikdy nešlo tak veľmi o priblíženie sa Západu ako o to, aby tomu Západ uveril. A dnes nechce natoľko zmeniť označeného nepriateľa na Rusko, ako skôr na dysfunkčný chaos, v ktorom sú všetci vo vojne proti všetkým.
Takáto prax má za sebou dlhšiu tradíciu. Aj boľševické vedenie sa riadilo heslom „čím horšie, tým lepšie“. Ak budú naši oponenti v zlom stave, môžeme (my, ruské vedenie) budiť u svojich poddaných aj u obyvateľov iných krajín dojem, že to, čo doposiaľ pokladali za zlé u nás, je v skutočnosti normálne.
Ani v Rusku nikto neverí, že ďalšie voľby, v ktorých Putin vyhrá, sú legitímne. Rusi veľmi dobre vedia, že ide o švindeľ. Vedia to vládnuci aj ovládaní: niekedy sa zdá, že na seba šibalsky žmurkajú. Ak sa totiž dokáže, že lož a násilie je norma, podľa ktorej funguje svet, potom sme (my, Rusi) lepší, ak dokážeme švindľovať, manipulovať a donucovať lepšie než naši nešikovní oponenti. Oponenti sú o to horší, ak tvrdia, že dokážu riešiť reálne problémy s lepšími výsledkami, menej nákladne, pokojnejšie a menej násilne než my. My síce nevyriešime nič, nikdy sme nič nevyriešili, na čo sme siahli, to sme domrvili, kam sme šliapli, tam roky tráva nerástla. Ale akým právom ONI na našu adresu moralizujú?
„Ten, kto vsádza na nízke pudy a resentiment, nájde u mrzkej luzy vždy dostatok priaznivo naklonenej pozornosti.“
Že napr. americká zahraničnopolitická rétorika má tradične moralistické zafarbenie, to vedia aj Putinovi propagandisti až príliš dobre. A v pravom čase to všetkým pripomenú. Najmä keď sa na demokratickom Západe odhalí nejaký škandál. Alebo keď dôjde k takému incidentu ako na Capitol Hille 6. januára 2021. „Vidíte“, začne propaganda víťazoslávne vytrubovať, „toto že je pokojné riešenie problémov? Toto je pokojné striedanie moci? Toto je tá ich demokracia?“ Dôjde k rasovo motivovaným pouličným nepokojom, a je to tu zase: „Vidíte! Nielen, že nezvládajú svoje vlastné problémy, oni sú ešte aj rasisti!“ Dôjde k streľbe na škole: „Vidíte, aká je to násilnícka kultúra? Majú to v sebe, je to základ celého ich systému! Nepoznajú nič než násilie. To je tá ich sloboda!“
Týmto spôsobom možno zabiť viac múch jednou ranou. Nepotrebujete rozumieť pôvodu a povahe inštitúcií slobodnej a demokratickej spoločnosti. Nepotrebujete ich budovať, kultivovať, ba ani zakladať. Nepotrebujete žiadneho Madisona, Churchilla, de Gaulla, Adenauera, Masaryka ani Havla. Nepotrebujete slobodné voľby, kontrolu moci ani nezávislé súdy. Stačí si nechať vsugerovať, že žiadna lepšia spoločnosť ani lepšie zriadenie v skutočnosti neexistujú. Iba to predstierajú, a teda ich predstavitelia sú ešte horší než my, pretože sú ešte aj pokrytci. V skutočnosti im ide o mocenské záujmy, o bohatstvo, o ropu, o svetovládu.
Takáto, s odpustením, „argumentácia“ neplatí len na Rusov; je to spôsob, akým možno zmiasť aj významné časti verejnosti demokratických štátov. Tobôž, ak ide o demokracie nestabilné, postihnuté krízou, alebo nedávno vzniknuté, so slabou oporou v zákonoch, zastupiteľských inštitúciách a občianskych cnostiach. (Hádajte, o kom je reč!)
svet podľa dezoláta
Príslušník luzy – dnes nazývaný aj dezolátom – sa na svoje okolie a na celý svet pozerá perspektívou kľúčovej dierky. Túži vidieť svojich oponentov obscénne nahých. Má pocit poznania hlbšej pravdy, že odhaľuje neprávom zatajované skutočnosti, že vidí svetu do žalúdka. Neuznáva nič zdravé, ušľachtilé, cnostné ani úspešné. Za každou kvetinou vidí len hnoj, z ktorého rastie, a tento hnoj pokladá za jedinú skutočnosť hodnú svojho mena. Zakladá si na svojom presvedčení, že všetko je podvod. Odtiaľto psychologicky pramení aj jeho záľuba v konšpiračných teóriách; o to viac, o čo menej toho vie o zložitostiach skutočného sveta. Keď luza tlieska nejakému škandalóznemu odhaleniu, nie je to preto, že by ju odhalené skutočnosti morálne pohoršovali, ale preto, že potvrdzujú jej názor na svet. Ten, kto vsádza na nízke pudy a resentiment, nájde u mrzkej luzy vždy dostatok priaznivo naklonenej pozornosti.
Podotýkam: to, že sa niekto opakovane profiluje ako „dezolát“, neznamená, že nemôže mať napr. univerzitný diplom (občas aj z dobrej univerzity), že nemôže dobre zarábať, že nezastáva vážené miesto v spoločnosti. Môže to byť aj osoba dosahujúca skvelé výsledky na tom-ktorom poli ľudského ducha. A predsa...
keď mi zdochne sliepka, susedovi musia tri
Opakujem, Putin nerozumie povahe slobodného zriadenia. Nemá na to ani vedomosti, ani kultúrne návyky. Ako školený KGBák však vie to, čo vedia aj jeho profesionálni propagandisti: rozpoznať každú slabinu v tábore svojich oponentov, každú tlejúcu nezhodu, napätie, hroziaci konflikt, každú klíčiacu nespokojnosť, pocit ukrivdenosti, skrátka – každú škáru, do ktorej možno vraziť nôž.
Demokracie, samozrejme, majú svoje vnútorné pnutia, svoje reálne problémy, svoje zdroje nespokojnosti. Niekedy prechádzajú vážnymi krízami. Netreba rozumieť povahe fungovania demokracií ani ich problémom. Stačí rozpoznať ich výskyt a podnikať kroky na ich ešte väčšie rozjatrenie. Rozpoznať resentiment, strach aj nenávisť. Vedieť poštvať proti sebe predstaviteľov rôznych záujmov, spoločenských vrstiev, profesií, politických strán, frakcií, ideológií, národností, rás, väčšiny aj menšiny, konzervatívcov aj pokrokárov, meštiakov aj vidiečanov, krčmu aj kaviareň, bohatých aj chudobných, vážených aj ohrdnutých, konformistov aj bohémov.
Riešiť vlastné problémy sa tak pre Putinov režim stáva druhoradým, vlastne: TOTO je spôsob ich riešenia. Namiesto riešenia vlastných problémov vyprodukuje problémy pre iných. Udržiava ich, eskaluje, sugeruje dojem, že sú horšie než jeho vlastné, domáce. To je aj dôvod, prečo oficiálne ruské výstupy toľko zdôrazňujú zahraničnú politiku a tak málo adresujú vnútorné záležitosti. Za všetky domáce neporiadky môže niekto iný – USA, NATO, Európa, zahraničné nadácie. Aj každý, kto doma prejaví náznak nesúhlasu, ba akúkoľvek spontánnu a nezávisle organizovanú aktivitu, je prisluhovač cudzích mocností. A, samozrejme, každý sused, u ktorého hrozí, že zvolí iný spôsob spravovania vlastných vecí, než je ruský – tak ako hrozilo, že si ho zvolí Ukrajina, ktorej bolo preto potrebné udeliť krvavú lekciu. Že táto lekcia nevychádza? Hádajte, koho je to vina!
neprehrať sami so sebou
Naznačený fenomén by sa dalo rozoberať ešte dlho v ďalších súvislostiach. Žiadalo by sa povedať viac aj o samotnom ruskom režime. A tiež o taktike a stratégii, ktorými máme čeliť tomu pochybnému kúzlu inak úplne nepríťažlivého systému. Sem sa však všetko nezmestí. Obmedzím sa preto len na prastarú poučku: poznať svojho nepriateľa je len polovica úspechu; aby bol celý, je treba poznať aj seba samých. Propaganda, o ktorej je reč, bude u nás nachádzať o to viac vhodnej pôdy, o čo viac my sami prestaneme rozumieť povahe vlastného demokratického zriadenia, o čo viac sa mu budeme odcudzovať, o čo viac bude naše správanie zodpovedať prianiam nepriateľov slobody. Podmienkou toho, aby sme dokázali čeliť ohrozeniam zvonka, je teda neprehrať medzitým sami so sebou. V tejto chvíli je to pre nás ešte stále otvorená otázka.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.