väčšina negatívnych hodnotení druhej vojny v Iraku je založená na dvoch skutočnostiach. Prvou je to, že v Iraku sa nenašli nijaké zbrane hromadného ničenia, hoci invázia bola odôvodňovaná predovšetkým ich existenciou. Druhým faktom je to, že v Iraku sa nepodarilo nastoliť demokraciu západného typu, hoci práve s tým vraj mnohí počítali.

Argument zbraňami hromadného ničenia je od samého začiatku nesprávny, a to obojstranne. Vďaka invázii sme sa dozvedeli, že nebezpečenstvo použitia týchto zbraní Saddámovým režimom nehrozilo. Lenže nebyť invázie, nedozvedeli by sme sa to. Takže argumentovať týmto faktom proti invázii je prinajmenšom čudné. Isteže, vojna bola oficiálne zdôvodňovaná rôznymi spravodajskými informáciami, podľa ktorých tie zbrane Saddám takmer určite mal, a tie informácie sa ukázali byť nesprávne.