neuplynie týždeň, možno deň, kedy by občania a voliči nepočúvali varovania, z ktorých sa už stali zaklínadlá: hrozí nám „návrat mafie“, „uneseného štátu“, návrat Fica, koalícia fašistov a komunistov, atď. Iste, je tu dôvod na obavy z výsledku nasledujúcich volieb, ktorý nevyzerá dobre ani vtedy, ak Fico nebude vo vláde. No ako tomu zodpovedá správanie protificovských elít? Majú strach ony? A ak ho naozaj majú, odkiaľ sa berie to ich politicky samovražedné správanie? Alebo im stačí, že ho budeme mať my ostatní? Prečo sa členky a členovia tej reprezentácie (či aspoň je väčšiny), ktorá sa už roky-rokúce bije do pŕs, že je našim záchrancom pred ficovštinou (pardon za ten rusizmus), správajú akoby pre nich samých tá hrozba neplatila?

vtedy a dnes

Svojho času bol podobnou hrozbou pre Slovensko Mečiar. Vznik Slovenskej demokratickej koalície si vynútil zmenou volebného zákona; tým, že Slovensko premenil na jeden volebný obvod donútil opozičné strany k tomu, aby vytvorili dočasnú jednotnú kandidátku ako „koalícia slabších“. Kde je rozdiel v dnešnej situácii oproti roku 1998?

Vtedy sa napriek rozdielom našla aspoň dočasná línia spoločného postupu. Nebolo to bez bočných účinkov a neplánovaných následkov, to však teraz nie je podstatné.